Slovo

                                                     Študentská vojna

Všetko sa začalo v Hurbanových kasárňach pred komisiou, ktorá si jedného  pekného dňa zapísala údaje o ďalšom brancovi a jeho spis nezaložila do kôpky „Neschopný“. Naopak, ten posledný v rade doktorov, od  ktorého všetci odchádzali spokojní s tým, že sú zdraví i tam, kde to kvôli nohaviciam obvykle nevidieť a kde  sa nebezpečné choroby v tak masovom meradle hľadajú iba pri odvodoch, prevolal: „Schopný – bez vady“.

Mali 18, šli na vysokú a študentská vojna bola pre nich nanajvýš akýsi vzdialený „flatus vocis“, zvuk chvejúci sa vo vzduchu, ktorý až oveľa neskôr nadobudol svoj pravý obsah. Po štyroch semestroch sa však museli „dobrovoľne nasilu“ navliecť do mundúrov a od tej chvíle začali získavať poznatky o tom, s kým majú tú česť. Deň za dňom, skúsenosť za skúsenosťou, sa im postupne zjavoval Zelený boh. A všetci jeho svätí s jednou frčkou naviac.

Najjasnejšie to povedal jeden z prvých podplukovníkov, ktorých zažili a ktorý ich, tak ako mnohí po ňom, učil v letnej horúčave pochodovať. Najprv sa snažil, potom sa spotil aj on a zaviedol ich do chládku. – Studenti, začal, – zdá se mně, že ještě stále nevíte vo co tady de!

Dvojrad mlčal.

– Tak tedy, musíte pochopiti, že na vojně platí systém tuhé centralizace, jinak to nejde! 

– Pánové, – dodal po chvíli familiárne, keď videl, že sa tvária odmietavo, – tak to řeknu jinak, srozumitelněji: Silnější pes co?..

– Silnejší pes **, – boli by domrmľali zborovo, keby ich neprekričala malá skupina maďarsky hovoriacich študentov, zvaných „maďarská delegácia“: – Erös kutya baz**!

A tak si to hlavné pravidlo Zeleného boha ujasnila banda nechápavých intelektuálov a zapísala si ho za uši. – Poslední stanú sa prvými a prví poslednými, – povedali si tí zbožnejší a ostatní  čo ateistickejší si uľavili braním mena božieho aj iných mien nadarmo tak, ako potom ešte veľa ráz pri podobných príležitostiach. A tak sa ďalšie dva roky stávali popri štúdiu vojakmi, aby z nich jeden deň v týždni pridelení podplukovníci zoškrabovali nánosy zmäkčilej civilizácie, usilovali sa v nich prebúdzať spiace sklony k agresii a nenávisť k tomu, koho papaláši tohto sveta označia za nepriateľa.

Bolo to naozaj dosť podivné a duševne náročné po dni plnom povelov ako: „Bodák – vztyč!,“  – „Na zteč!,“ či – „Na kraji lesa nepriateľská rojnica, krátkymi dávkami zničiť!,“ počúvať podvečer v slobodnej atmosfére roku 1968, humanistickú prednášku spoza katedry. Povedzme o akýchsi zneurotizovaných úbožiakoch, ktorí v detstve, či kdesi okolo puberty utrpeli zopár psychických škrabancov, boli z toho nešťastní a my sa máme dobre učiť,aby sme ich raz z toho vedeli vytiahnuť. Skrátka, všetky tie rečičky o zraniteľnom kvietkuprecitlivelých duší, ktoré zvädnú pri prvom závane vetra. Tak sa to aspoň zdalo v porovnaní s predstavou ublížení, ktoré sa mali naučiť spôsobovať budúci terapeuti budúcim pacientom.

Napokon to však bola len zotrvačnosť ideálov a romantických predstáv, ktoré vtedy vládli v študentských hlavách, pretože v reále to bolo úplne, ale úplne inak. Ani budúci terapeuti to nemali vyárendované a veru netušili, že pri skákaní nad očistnou vatrou terapie raz môžu  gate/sukne prihorieť aj im: po tvrdej seba-analýze zistiť napr., že ste teplý, alebo ak ste Ona, lebo i to sa stáva, nuž lesba…

V skutočnosti sme k vojne prvýkrát poriadnejšie privoňali až na letnom mesačnom sústredení  v Bzenci. Najprv nás zbavili väčšiny vlasov, a potom, chodiac ako pomýlení Samsoni, sme vyfasovali všetko, čo má mať dobrý vojak a ovešaní ako vianočné stromčeky sme sa vybrali vpratať to na určené miesta. Pridelili nás jednému práporčíkovi a trom desiatnikom v základnej službe a tí sa potom o nás spolu s našimi podplukovníkmi z vojenskej katedry starali.

A išlo sa na to hneď začerstva – študenti cvakali podpätkami, robili rajóny a spievali za pochodu, strieľali slepými nábojmi do seba a ostrými do terčov, jazdili na obrnených transportéroch OT 64 a mali pokoj len večer a v noci, ak si teda lampasáci nezmysleli, že bude poplach. V tomto ťažko zaslúženom čase sa každý venoval svojim starým, ale už aj novým, na študentskej vojne získaným záľubám.

Po jednom takom dni som sa natiahol na dolný matrac poschodovej postele, počítal drôtené oká v matraci nad sebou a uvažoval, koľko asi váži študent Teodor Drapánek, ktorý ležal hore. Občas som doňho len tak mimovoľne štuchol nohou a počúval, ako sa zhora sypú nadávky. Začínal som byť akýsi zlomyseľnejší a agresívnejší, a nebol som veru sám. Skrátka a dobre – vec sa darila.

Študent Voňka, ktorý po večierke so študentmi Förenczom Szombatom a „Ikom“ Hormónym (čo vyzeral ako Ike Eisenhower v lepších časoch) dotancoval opaskový tanec v japonskom štýle Sumo, ležal hore na susednej posteli a čítal ďalšiu detektívku, odklepávajúc nonšalantne popol z cigarety značky Astra do helmy, položenej vedľa vankúša.

Voňka mal vôbec rád, keď sa udalosti zdramatizovali. Raz sme boli zaľahnutí kdesi na pobreží rieky Moravy v tmavej noci, ktorú prerušovali svetlice a tajne sme fajčili, maskujúc ohníčky cigariet zloženými helmami. Nepriateľ mal v pláne poslať prieskum, aby zistil, ako sme na tom pobreží rozložení. Bolo to síce úplne zbytočné, stačilo počúvať pleskot našich dlaní, odháňajúcich obrovské roje komárov, či vypočuť si sprievodné nadávanie a pekne nás dostať. Všetko to naplánované bojovanie bolo predsa dohodnuté a známe – „válčili jsme jak rytíři“, vediac o sebe všetko a dávajúc vyniknúť rôznym stránkam bojovej cti. Takže: mali sme ich pritom zajať, ale kdesi to viazlo, pretože v tom ich prieskume musel byť nejaký cvok, čo „žerie vojnu“ (on sa vždy vždy nejaký nájde vojna-nevojna). Oni sa nám skrátka nechceli ukázať a riadne vzdať, aby sme ich mohli zajať. Vtedy študent Voňka navrhol, aby jeden z nás vystrelil svetlicu a druhý sa behom pobral cez pobrežie, mávajúc civilnou bielou vreckovkou. A na druhom konci aby oznámil  nepriateľovmu veliteľstvu reprezentovanému nevzrušiteľným podplukovníkom Cengáčom, že jednému nášmu samopalníkovi omylom napáskovali desať ostrých, a on teraz mieri do tmy a nikto sa k nemu nesmie priblížiť. Bol to pozoruhodný nápad, ktorého vykonanie sa kvôli novej ofenzíve komárov už-už začalo, ale predsa len prišiel neskoro: spoza našich zaľahnutých radov sa ozvali cudzí prieskumníci, že cez nás prešli a majú nás spočítaných, na čo sme ich hneď aj zajali, ale už to nebolo ono.

Na susednej posteli pod študentom Voňkom polihoval dvojmetrový študent Štana, ktorý si vyložil svoje nožiská v mamutích kanadách na železný okraj postele a pomaly ich rozprestrel v celej šírke ako unavený chvost zaprášeného čierneho páva. Ozývalo sa pochrapkávanie tých, ktorých deň udolal, keď som vstal a zašiel k posteli oproti, kde sa študenti Hormóny a Szombat chystali hrať kockového pokra o pivo. Zvrchu sa prizeral študent Teodor Drapánek, nad ktorým sa vznášal neopatrný roj múch, do ktorého občas vyslal vražedný dym z kubánskej Ligérosky. Vtom začal Voňka nadávať, pretože mu spadla na dlážku Astra a nechcelo sa mu za ňou zliezať. – Taký krásny špak, taký mastný, dobrý, – ľutoval Voňka nahlas jeho stratu, ale inak sa ani nepohol.

Potom už bolo vcelku ticho a začínalo sa stmievať, čo bol čas pre študenta Endre Bándiho, svojského člena „maďarskej delegácie“, pripomínajúceho tak trochu tretieho mušketiera Porthosa. Bandi poznal veľa vtipov, rozprával ich pred spaním skoro každý večer a vedel ich podať ako málokto. Tento večer však dal iba ten o nadržaných krasnoarmejcoch (čo nadržane pochodovali v metelici, no na konci pochodu, kak žálko:Oní jé^ať chatéli, no Márfa Petróvna nébyla dóma…) a potom už iba pokrikoval na študenta Rasťa a vyzýval ho k prúseru, čo tento zakrátko splnil, keď izbu zobudil rachotom prevráteného nočného stolíka. Potom sa otočil ako menšia veľryba a začal s množstvom necudných návrhov pre „přítelkyni Šimako“.

Študent s menom blížiacim sa menu šikmookej dámy zo vtedajšieho mravoučného seriálu, bol ako jediná „dáma – gejša“ čaty odsúdený zlostne počúvať a jeho mlčanie iba povzbudzovalo Endre Bándiho v ďalších výpadoch. Napokon sa pustil aj do študenta Gogovičku, ale s tým nebola žiadna reč, pretože aj keď už prešli dva dni odkedy ho zložila na lopatky biela bzenecká Lipka (tá premohla aj zvyšok čaty na prvej vychádzke), bol ešte stále zelený a dajaký vykoľajený. A keď sa ho Bandi spýtal, či nemá chuť na Lipku, vydal Gogovička jeden zo svojich podivných nočných zvukov, skrútil sa do klbka a prikryl si dekou hlavu.

Idylickú náladu kazil len zelený študent Poště vo funkcii študentského „frajtra“. Ten sa v priebehu dvoch rokov dochádzania na študentskú vojnu v Ovsišti tak zapáčil našim podplukovníkom, že mu na mesiac dali vládu nad kolegami zo školy. A hoci inak ho pri skúškach a seminároch nebolo priveľmi počuť, tu im neustále „velel“, vylihoval keď ostatní makali a dôležitým tónom čítal z notesa mená študentov, ktorí pôjdu na rajóny a určoval čo kto bude robiť. Takže o pár dní sa pomaly začalo schyľovať k tomu, že mentálny výkvet národa ho zabalí do deky a vrhne sa naňho bohujúc, kopajúc a tlčúc, ako keby ani nezažil mnohoročné civilizovanie školami.

Raz sa to stalo Bandimu, ktorý po pochode polihoval v tieni pod stenou, a keďže mu práve Poště zavelil: „vztyk“, pokojne sa pomrvil a ležal ďalej. Poště, ktorého pozícia tým bola otrasená to nezniesol, začal hulákať a nakoniec doňho kopol. Vtedy vyše stokilový Bándi neuveriteľne rýchlo vyskočil, podrazil Poštěho, zhodil ho na zem a prevalil sa cez neho dupajúc a funiac ako rozcvlálaný mustang, čo sledovalo vďačné obecenstvo so súhlasným pokrikom, prechádzajúcim do „standing ovations“.

Lenže to patrilo iba k vzácnym chvíľam rozptýlenia. Oveľa viacej času sme strávili na cvičisku, ktoré bolo vyše kilometra od kasární. Nenápadne sme sa priblížili, zaľahli, a potom náhle vyskočili a hnali k lúkam na okraji lesa, vykrikovali na seba a strieľali krátkymi aj dlhými dávkami. Nepriateľ zväčša posedával pod osamelými stromami, jednou rukou fajčil a druhou, v ktorej mal samopal, nás sem-tam pokropil paľbou, aby sa nepovedalo. Po jeho zničení sme ešte chvíľu utekali, aby sme konečne zmizli v lese a pozhadzovali zo seba všetko čo sa dalo, aby sme si mohli sadnúť pod stromy a užiť si minúty, o ktoré neskôr dobehol veliaci dôstojník. Je pravda, že občas sa mu to znepáčilo a útok sa v podstatne slabšom tempe zopakoval v opačnom smere. Inokedy ho napadlo, že sa budeme brať do zajatia podľa predpisov. To bolo vždy zaujímavé a bývali z toho ohnivé diskusie, lebo stávalo, že obkľúčení boli hrdinovia a nechceli sa vzdať za nič na svete a jediné po čom túžili, bolo padnúť do posledného muža – čo sa im vcelku darilo, kým boli zaľahnutí. Zopárkrát sa však stalo, že zajímaní  sa napriek silnej paľbe rozhodli prebiť k svojim, rozpŕchli sa na všetky strany a zaskočení víťazi mali čo robiť, aby najrýchlejších nepriateľov pochytali.

No i tak sa najkrajšia vec so zajímaním stala ešte počas študentskej vojny na pobreží Dunaja. Polihovali sme na trávnatej hrádzi v našich pridlhých kabátoch, ktoré nám, keď sme stiahnutí opaskami a prizdobení plynovými maskami kráčali mestom, dodávali vzhľad babiek idúcich pomaly v širokých sukniach na Centrálne trhovisko. Mali sme „previesť prieskum lesa“ na konci Ovsišťa, kam sa pred nami uchýlil nepriateľ v sile dvoch mužov. Veliteľ družstva rozkaz splnil a veru zle urobil: bojovník za bojovníkom, ozbrojený ten guľometom, ten samopalom, ten zasa pancierovou päsťou, mizol vo vysokej tráve a prískokmi sa hnal k stromom na kraji lesa, ale ani jeden sa nevrátil.

Nevzrušiteľný podplukovník Cengáč postupom času predsa len znervóznel a začal pobádať veliteľa družstva k činnosti, načo sa tento vzchopil a so zvyškom družstva podnikol útok na kraj lesa, kde sa mu vojsko roztratilo. Ja sám ako samopalník, pobiehajúc hore-dolu po húštinách, som sa potkol o koreň stromu a zazvonil prilbou o kamene. A to bol zvuk, ktorý pritiahol zraky môjho družstva, ktoré sedelo na pováľaných kmeňoch v zajatí cudzích prieskumníkov – študenta-pivoborca Kreményho a kulturistu-blanoborca Jebešbabu zvaného Šajba, ktorí sa už ani neobťažovali vyšteknúť zajímacie formulky. Ruky som zdvihol aj sám a miesto toho, aby som ich zajal, vyzval som študenta-pivoborca Kremeňa, aby mi dal odpáliť…

(pokračování příště…)