Založ si blog

Zelený boh – Kap. 1. 2

A  to  bol  zvuk,  ktorý  pritiahol  zraky  môjho  družstva,  ktoré  sedelo  na  pováľaných kmeňoch v zajatí  dvoch  cudzích  prieskumníkov  –  študenta-pivoborca  Kremeňa a kulturistu-pivoborca Šebajbu zvaného Šajba,  ktorí sa už ani neobťažovali vyšteknúť zajímacie formulky. Ruky som zdvihol  aj  sám a miesto toho, aby som ich zajal, vyzval som študenta-pivoborca  Kremeňa, aby mi dal odpáliť.

Keď sme si  lepšie   poobzerali osadenstvo  bzeneckých kasární, najviac nás zaujali záložáci, ktorých potĺkanie sa po kasárňach a večerné pestovanie pivných „pneumatík“ sa nám pri našom oveľa tuhšom režime  vôbec nepáčilo. Ja sám som ich pochodovať nikdy nevidel, postávali na krytých i nekrytých miestach, pofajčievali a žmurkali na nás, keď sme pochodovali okolo nich.

A spievať som ich počul iba raz, už ku koncu mesiaca, a aj to sme ich vyprovokovali my. Pravda, mali sme medzi sebou  zopár  expertov s veľkým nadaním pre zálohu, to sa poprieť nedá.  Niektorí,  ako  študent  Rasťo  (neskôr  popredný  vedec),  či  Jóži  Plavec  (po  čase bezpečnostný analytik)  boli na to predurčení priam osudovo: buď vôbec nevedeli pochodovať, alebo pochodovali tak, že hoci inak chodili vcelku normálne, pri povele „Pochodóm  –  vchod!“ zrazu túto vlastnosť stratili. Vyrazili rytmicky a prudko ľavou nohou a rukou súčasne.  Ťažko si to  aj  predstaviť,  nieto vykonať,  ale oni to dokázali: ľavou  nohou vpred a zároveň ľavou rukou nahor,  pričom pripomínali žonglérov, čo  vyhadzujú do vzduchu neviditeľné taniere, alebo  toho podivného  muža, ktorý zvykne pochodovať v plnej paráde pred  vojenskou hudbou, len tá jeho palica im chýbala.

Občas si to naši podplukovníci všimli a venovali dosť času na odstraňovanie tejto  závady. Raz  musel  napríklad  študent  Štana,  ktorý  predsa  len  nebol  v tomto  ohľade  najnešikovnejší, pochodovať okolo kasární v pozore, lebo taký rozkaz mu vydal  Poště. Pred Štanom išiel, tiež v pozore,  aby  ho  to  naučil,  študent  Voňka  a vykrikoval:  „Ľavá-dva,  raz-dva,  ľavá  dva,  raz-
dva!“. Voňka síce ohromne ráz počítal z hlavy a bol na spočítavanie ako kalkulačka, čo  bolo neoceniteľné  hlavne keď sme si neboli istí, či máme ešte na ďalšiu rundu. Lenže pred Poštěho rozkazom  sa  práve  vrátil  od  zubára  a bolesť,  ktorú  mu  tam  spôsobili,  nedokázal  utlmiť  ani piatimi  pivami  a tentokrát  sa  zdalo,  že  ho  počítanie  moc  nebaví.  Zašli  za  zákrutu  a o desať minút  už  bolo  počuť  hlas  ulievajúceho  sa  Voňku:  „Raz-dvá-raz,  šlap-šlap-šlap-šlap,  raz-dvá-šlap-šlap“  –  potom  sa  už  vynorili  na  opačnej  strane  a vyzerali  dosť  exoticky.  Štana  meral v kanadách cez dva metre a Voňka, hoci nebol malý, vyzeral pred ním ako parníček vodiaci po prístave pomalú a dôstojnú Queen Mary.

Boli  medzi  nami  aj  chronickí  maródi,  ale  najbezmocnejší  boli  tí,  ktorí  mali  svoj  osud predurčený už v mene. Stávalo sa, že veliaci dôstojník začínal pochybovať o vlastnej bystrosti a strácal  sebavedomie,  keď  s nami  nacvičoval  vystupovanie  z tvaru.  Náhodou  ukázal  na niekoho, kto mal vystúpiť podľa predpisov, zakričal: „Študent!“  –  ozvalo sa mu „Žiak“, to už
zaváhal,  ale  s vidinou,  že  opovážlivca  potrestá,  zvolal“  „Ku  mne!“.  Ten  pred  neho napochodoval a s nevinnou tvárou sa zahlásil: „Súdruh podplukovník, študent Žiak, prišiel som na  váš  rozkaz“. 

Lenže  vo  vete,  čo  predniesol,  nebolo  veľké  Ž  a v podplukovníkovi  začali hlodať pochybnosti:  –  Je to „žiak“, a potom je to X, ktorý je drzý; alebo je to Žiak, čo nie je „žiak“,  ale  študent,  ktorý  nie  je  drzý;  ak  teraz  potrestám  dobrého  študenta  Žiaka,  spravím chybu, ak nepotrestám drzého X, čo nie je Žiak, ale „žiak“, urobím ešte väčšiu chybu, ale tak či
tak je to zlé, poněváč budem študentom len na srandu!

Bolo  to  naozaj  spletité  aj  na  obyčajného  človeka,  takže  obvykle  sa  neoboznámený podplukovník tváril pomerne dlhú dobu hodne hĺbavo. Teda to som videl ja. Ale asi to nebolo nič  oproti  hĺbaniu  podplukovníkov,  ku  ktorým  vystupovával  z uškierajúceho  sa  tvaru  echovo predurčený  študent Študent,  ktorý akoby vystúpil z Hlavy XXII,  o ktorom som sa dopočul už
na absolventskej vojne od čatára absolventa Pipetu.

Nikto  z nich  však  nemal  toľko  potrebných  vlastností,  ako  študent  Maximilián  Rasťo, ktorému nakoniec prischla prezývka „Průserák“ a ujala sa i medzi dôstojníkmi, ako pri jednej príležitosti  dokázal  obávaný  podplukovník  Salaš,  zvaný  tajne  Mrťafa.  Bola  to  pravda,  lebo počas toho mesiaca sme sa my ostatní zašívali ako sa dalo, no neprešiel ani deň, aby si Rasťo
čímsi  nevyslúžil  pozornosť.  Strácanie  bolo  jeho  koníčkom:  raz  stratil  helmu,  druhý  raz nedokázal nájsť po útoku nožičky od guľometu. No hlavné bolo, že proste  –  zabúdal. Zamyslel sa  a nechal  niekde  samopal,  tak  ako  sa  v iných,  mierových  podmienkach,  zabúda  dáždnik. Stávalo  sa,  že  pozabudol  na  fakt,  že  to,  čo  drží  v ruke  je  samopal  a zdalo  sa,  že  keby  ho z vedeckých  úvah  vyrušila  búrka,  siahol  by  na  obranu  proti  lejaku  do  blízkosti  kohútika. A keby samopal bol zaistený, úprimne by sa začudoval, že ten dáždnik sa nedá otvoriť.  

Rasťo bol v civile povznesený nad obavy a námietky okolia, ale tu sa zrazu ocitol na zemi a musel ich brať do úvahy ako rozkazy. Znervóznel a bol stále viac podráždený a hoci predtým jeho najsilnejšou nadávkou bolo „do kaše“, teraz už zčasu-načas použil aj neslušnejšie slovo na mieste neutrálnej „kaše“. Študent Teodor s potešením sledoval jeho pustnutie, horlivo ho v ňom
podporoval  a pri  každej  príležitosti  nabádal  Rasťa  k mužnejšiemu  veleniu:  Počuj,  ty  píp! Nemôžeš veliť len tak, že  „do kaše“  –  musíš mužnejšie! Tak to skús  –  Vy koko-píp, do píp, v rad nastúpiť, a hubu držať, do ri-píp!

Občas sa pridal sa k nemu aj študent známy vrelou láskou k pivu, ktorú vystriedala dočasne láska k bielemu vínu, zvaný generál Čačaj. Generál Vilibald Čačaj predviedol Rasťovi techniku velenia  na  vojenskom  psovi,  zaevidovanom  ako  „pes  záhradný,  1  ks“  hneď  v  prvom z podvečerných návratov na ubikáciu. Pes záhradný, zvaný Ťapko, sa na podguráženého Čačaja zavesil a vrtiac kýptikom chvosta  ho  dôverčivo  nasledoval cez kasárne, keď    sa  generál Čačaj otočil a  zavelil:  „Zastaviť  –  stáť!“  Načo Ťapko skutočne zastal, čím Čačaja, ktorý zastal ako prvý, zrejme presvedčil, že rozumie ľudskej reči  a tak hneď spustil:  K zemi! Vztyk! K zemi! Si vojenský pes, tak: Pochodém – vchod!

Počas  jedného  Teodorovho  nabádania,  keď  Rasťo  musel  veliť  rote  a následkom  toho  jeho dekoncentrácia  dosiahla  jeden  zo  svojich  vrcholov,  predstúpil  pred  nás  práporčík  Šesták a chystal  sa  prehovoriť  nám  do  duše.  Mal  prečo  –  minule  zistil,  že  pri  našom  čistení  sa  na niektorých  miestach  našich  samopalov  usadzuje  jemný  hrdzavý  povlak.  Takto  sa  dostal  do zorného  poľa  aj  študentovi  Rasťovi,  ktorý  si  pretrel  okuliare  a bolo  vidieť,  že  počúva  so záujmom a práporčíkove slová dopadajú na  ozaj  úrodnú pôdu.  Šesták najprv vyhlásil, že sme banda lenivá, vieme to, ibaže nechceme, potom že nám ešte ukáže a nakoniec vyhlásil: „Mosíte se  polepšit! Jagby to vypádalo, študenty,  šakvy  vyndete ottálto a nebudete vědzet nyšt! Mosíte byt zodpovědní! Ste cvičení jako motostrelení, tak sa tak chovajte!“

Nasledovala večera a po nej sme sa, ako čerstvo „motostrelení“, pustili čistiť zbrane. Študent Teodor nadával ostatným, že mu nechcú pomôcť s guľometom, ktorý mal porozkladaný asi na desiatich  miestach  a podchvíľou  hľadal  medzi  štrkom  akési  drobné  súčiastky,  čo  mu  vykĺzli spomedzi prstov, alebo rôzne pružinky, ktoré vyskakovali same od seba. Pamätám si  to všetko
ako dnes,  pretože Rasťo sedel na tri kroky odo mňa a snažil sa  rozobrať  svoj samopal. Všimol som si, že mu to akosi nejde, ale to sa dalo čakať, tak som tomu ďalej nevenoval pozornosť. To, čo  sa  odohralo  v nasledujúcich  sekundách,  mi  porozprával  študent  Szombat,  známy  ako „zbrojmajster“,  inak  znalec  a milovník  Švejka  a oplzlých  vtipov,  na  ktorého  sa  Rasťo  obrátil
s prosbou o pomoc: „Ty, Föröncz, pomôž mi to rozobrať“. 

Lenže  ani  zbrojmajster  Föröncz  to  nedokázal  spraviť.  Tak  mu  len  poradil,  nech  to  ďalej skúša,  že  ono  sa  to  poddá  a o chvíľku  si  spomenul,  že  samopal  sa  nedá  rozobrať,  keď  je natiahnutý. A tak vyslovil osudnú vetu: „Rasťo, možno si nedal „ránu jistoty“  –  no, zabudol si spustiť“.  Bola  to  rada  cenná,  ibaže  nie  celkom  domyslená.  Študent  Rasťo  sa  ešte  chvíľu
namáhal a nadával, spomínajúc na hrozby, ktoré  nasľuboval práporčík Šesták. Videl, že ostatní už končia, kým on ešte ani len nezačal a predsavzal si, že „musí ten krám rozobrať“ stoj čo stoj. Zdvihol  teda  hlaveň  k nebu  a potiahol  kohútik.  A tak  sa  stalo,  že  nad  tichými večernými kasárňami  namiesto  večierky  zahrmel  výstrel.  Študent  Rasťo,  keby  bol  schopný
pohybu, už  teda mohol rozobrať samopal a vyhodiť z neho zabudnutý slepý náboj. V tej chvíli pribehol vyplašený podplukovník  Salaš, zvaný tajne Mrťafa, a predniesol svoje pamätné vety:
„Co  to  bylo?  Kdo  to  tady  střílí?“  Študent  Rasťo  stál  pred  ním  a držal  strnulo  zbraň,  z ktorej hlavne sa ešte dymilo.
– „Zase vy?!! Rasťo, Rasťo, zase jedete podle svého hesla: Ani den bez průseru…“

Zakrátko  prišli  záverečné  skúšky,  pri  ktorých  preukázali  hlboké  a rozsiahle  znalosti  boja a bojovej  techniky  aj  mnohí  ďalší  študenti  okrem  Rasťa.  Treba  vyzdvihnúť,  že  na  záverečné skúšky  sa  najúpornejšie  chystala  naša  maďarská  delegácia,  ktorá  to,  pravdu  povediac,  mala o čosi ťažšie, ako my. Najmä preto, že vojenské príručky a poučky si iniciatívne prekladala do rodnej  maďarčiny  –  v istom,  vtedy  netušenom  zmysle,  to  bola  príprava  na  budúcnosť:  na medzinárodné armádne zoskupenia roku 2000,  ktorý sa nám vtedy videl tak ďaleko, že za ním bol už len koniec sveta. Učili sa spolu, zosadnutí okolo stola, teda aspoň tí najusilovnejší z nich,ako bol študent  László  Halászlé, zvaný  tajne  Kakaňoš, či študenti Árpád Szentkereszti, Pišta Péntek a Föröncz Szombat Egy (náš Föröncz bol Kettö). Od tých sa ozývali najčastejšie úplne prirodzene,  a  dnes  už  priam  nepredstaviteľne  ľahko,  plynulo  a bez  problémov,  dvojjazyčné názvy a vety, ako: „Te szamár  –  egy és kettö guľľomät, nem granát-ba éš obrnený transportérba!“

Ukázalo sa však, že ich úsilie bolo síce chvályhodné, ale vcelku zbytočné, pretože skúšky napokon zložil každý.
Nuž, zložil-nezložil, záležalo vždy  aj na zanechanom pôsobivom dojme  –  a tu bol ďaleko najlepší  študent  Voňka,  ktorý  mal  na  konci  vlastnej  skúšky  rozobrať  a popísať  pred nevzrušiteľným  podplukovníkom  Cengáčom  jeho  obľúbenú  zbraň,  ktorou  bola  pištoľ.  Tú pištoľ,  ktorá  sa  podľa  vojenských  plánov  mala  v budúcnosti  stať  osobnou  zbraňou  študenta Voňku.
Ten si tú vec dlho a so záujmom prezeral. Potom povedal: „Tu je kohútik,“ a bol na konci. Cengáč  chvíľu  mlčal,  potom  mu  však  zvýšeným  hlasom  nariadil:  „Máte  previesť  rozborku a zborku,  tak  do  toho!“  Voňka,  poučený  Rasťovým  prípadom,  najprv  opatrne  ďobol ukazovákom  do  akéhosi  pohyblivého  „želiezka“,  potom  začal  pištoľ  obracať  a stláčať a nakoniec  ju  myksľovať. Bola kompaktná a nepoddajná a zdalo sa, že  ju rozhnevaný  Voňka hodí o zem a dupne na  ňu ako na orech.  –  „Čo s tým chcete urobiť?“, ozval sa znepokojeným hlasom  podplukovník  Cengáč. Vtedy sa Voňka s istými ťažkosťami ovládol a na dôkaz  svojej dobrej  vôle vysvetlil podplukovníkovi Cengáčovi, že chce len „z tohoto stiahnuť dole toto, ten
vrchnák, čo je na tom…“

Nakoniec sme odovzdali mundúry a podaktorí  odišli zakopať hrubé  zelené  ponožky, ktoré nadobudli  počas  toho  pamätného  mesiaca  tuhosť,  konzistenciu  a  vlastnosti  nie  nepodobné vlastnostiam chemických zbraní. Keď sme odchádzali bola sobota a my sme spievali z plných pľúc, že je „caria-juchachá  –  tén poslédný deň!“ a pritom sme sa stihli uškŕňať na záložákov, ktorí sa zhromaždili okolo cesty, čo viedla ku kasárenskej bráne. Z ich radov sa na počudovanie ozval postupne silnejúci spev.

A záložáci nám zaspievali prvý i posledný raz:

                                      „Za rok se vrátím, vrátím se zas
                                       – byť sedum moří, dělilo nás…“

A bol  to  práve  ten  nápev,  ktorý  ma  začal  strašiť  pár  dní  predtým,  ako  som  narukoval  do Kláštora…

22.10.2014

Na zastávke V belasom septembri, keď ráno plné ostrých, šikmých lúčov preväzuje oči šoférom úzkou páskou tieňa – čakáš: Koliesko v súkolí, vo chvíli zastavenia. Vtom, tesne pred viac »

17.04.2014

Pivo na REKU a koniec starých čias Keď sa noví absolventi trochu poobzerali po Kláštore, začali sa medzi inštruktormi z rehabilitačného čoraz častejšie ozývať hlasy o tom, že „absíci viac »

Zelený boh – Kap. 3

05.02.2014

Oddelenie Ako áno – ako nie, či už to zariadila náhoda alebo chcel osud, dostal sa Kašlinavec medzi tých, ktorí mali tú smolu a ocitli sa v pazúroch majora Emanuela Rozmarýna, veľkého náčelníka viac »

polícia, zásah, Belgicko

V Rotterdame našli dodávku s plynovými bombami, zrušili koncert

23.08.2017 22:47

Holandská polícia pre teroristickú hrozbu zrušila koncert v Rotterdame. Neďaleko miesta konania akcie polícia našla dodávku, v ktorej boli plynové bomby.

Lýbia, rebel

Uneseného líbyjského expremiéra Zajdána pustili

23.08.2017 22:35

Neznámi ozbrojenci ho deväť dní zadržiavali po tom, čo prišiel z Nemecka na návštevu do Tripolisu.

požiar, split, borovicovy les, Split, chorvatsko

Mladá Chorvátka priznala, že založila jeden z ničivých požiarov z pomsty Srbom

23.08.2017 22:13

Chorvátski hasiči pokračujú v boji s množstvom požiarov, ktoré v posledných dňoch ničí rozsiahlu oblasť pozdĺž jadranského pobrežia.

Peter Gajdoš

Pochybnosti o miliardovom nákupe na rezorte obrany

23.08.2017 20:00

Vynárajú sa špekulácie o privysokej cene bojových transportérov na ministerstve obrany a aj o vplyve niektorých zbrojárov, ktorí majú blízko k národniarom.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 9
Celková čítanosť: 5908x
Priemerná čítanosť článkov: 656x

Autor blogu

Kategórie