Založ si blog

Zelený boh – Kap. 2. 1

                                    Príchod do Kláštora

Povolávací  rozkaz mi prišiel, ako to už býva, vo veľmi nevhodnom čase. Štátnice, skúšky, škola  a študentský  život  –  to  všetko  bolo  preč,  aj  v robote  som  si  už  zvykal.  Vysokoškolské ideály boli  ešte  živé a v úvode absolventskej vojny mi dosť strpčovali život. Našťastie za pár týždňov,  po období  prekonanom  pod  heslom  „Hurá  na  to!“,  poučený  na  vlastnej  koži a zasvätený už lepšie do  železných zákonov Zeleného boha, som zistil, že sa mením na kohosi iného, ako som býval. S úžasom som si uvedomil, že ten, kto pohybuje zeleným súknom, ktoré ho  obopína,  už  nie  som  ja,  ale  Kašlinavec.  Slobodník,  desiatnik,  a nakoniec  čatár  absolvent
Kašlinavec.                     

                                       *****************

Kašlinavec si dlho spomínal na to, ako sa mu ťažko nastupovalo do rýchlika na bratislavskej Hlavnej stanici, kam  ho  odprevadila jeho nastávajúca, aj na to, aké dlhé  mu pripadalo  to  krátke cestovanie na Moravu. No i to sa skončilo, a on vyšiel s malým kufríkom zo železničnej stanice kdesi za Přerovom.  Stavil  sa  v hostinci zvanom Bristol, odkiaľ ho po poslednom civilnom  pive už nasmerovali ku kopcu,  kde stál Kláštor  podobajúci sa opevnenému hradisku, v ktorom bola vojenská nemocnica.  Zvonka  vyzeral Kláštor na spadnutie,  ale  ukázalo sa, že  znútra  je  celkom  pekne zariadený.

Na bráne ho privítal „hezoun“ Fredy, ktorý mal práve malého „deveťáka“ slovami:  „Hele, nemáš  žváro?“  a keď  mu  dal  BT-čku,  pokračoval  Fredy:  „Ty  vole,  máš  pěknej  zapalovač, nevyměníš? – A jó, novej absík, tak to tady budeme rok válčit spolu“.

O chvíľu  prišiel  malý  blonďák  v okuliaroch,  ktorého  mal  onedlho  nahradiť  Křídloň,  ktorý v tom čase rovnal komínky, pochodoval po buzerplaci a mával rukami a nohami na rozcvičkách a rajónoch  kdesi  na  prijímači  u bojových  jednotiek.  Potom  sa  tesne  pred  úderom  dvanástej zjavil  v Kláštornej  bráne  odmeraný  mladý  muž  vyššej  štíhlej  postavy,  s germánsky  znejúcim menom,  vystupovaním  i očami  –  budúci  hladoš  Žofinka.  Meno  získal  ako  Indián,  sám  si  ho vybojoval neskrotným apetítom.

K osvieteniu došlo neskôr, keď sa ho raz Křídloň spýtal: „Jak je to možné, že já jsem teprve v polovině rohlíka a ty už balíš příbor?“, pričom poukazoval na jeho chudosť a čudoval sa kam sa  to  v ňom  všetko  podeje.  Dotazovaný  mal  dobrú  náladu,  jednak  z pár  pohárikov,  čo  bola viditeľná príčina, a jednak z neviditeľnej príčiny, čo bola akási Šárka, o ktorej sme vtedy  moc nevedeli a tak sme trúsili poznámky:  „Aká Šárka, čo za Šárka? To tě tak vyssává, že musíš jíst taková  kvanta?“.  Na  čo tento  germánsky  pôsobiaci  muž  odvetil:  „To  dělá  moje  oblíbená tasemnice Žofinka, ta zmůže všechno!“.

Napokon sa ich ujal  toho času desiatnik absolvent Pipeta v bielom plášti, ktorý si naširoko vykračoval, ťapkajúc v pohodlných šľapkách po chodbe. Natrafil na nich ako stoja pod tučnými sochami v priechode a nevedia, kam sa obrátiť. Tak sa pristavil, povedal,  aby ho nasledovali
a rozprávajúc im nadšene o dobrej vojne „v  Kláštere na kopečku“, ich viedol po schodoch dolu z hlavnej budovy na pristavaný pavilón.
Odomkol  dvere  do  velikánskej  izby  a tam  im  hrdo  ukázal,  čo  všetko  budú  mať  celý  rok k dispozícii: v strede  izby  stôl a stoličky, postele s drôtenými  sitami a matracmi, nočné stolíky, malý televízor a tranzistorové rádio. Ocenili to až neskôr.

Potom  sa  rozžiarený  Pipeta  tanečným  krokom,  ktorý  ostro  kontrastoval  s nedbalým ťapkaním po chodbe, preniesol k sústave baniek, fliaš, lievikov a hadíc. Jednu z fliaš postavil na stôl a na uvítanie ich ponúkol ostrou pálenkou vlastnej výroby. Plávali v nej akési bobule, driapala  v krku  a hriala  v žalúdku.  A potom  si  sadli  každý  na  svoju  ešte  prázdnu  posteľ, pozerali sa na zelené steny  okolo, na zamrežované okná a úryvkovite sa rozprávali, každý plný svojich vlastných spomienok a obáv z budúcnosti.

Zakrátko ich Pipeta odviedol do skladu a oni si vyskúšali zelené mundúry a pobrali všetky vojakovi potrebné veci od topánok až po čapicu. Doniesli si to k veľkým bielym skriniam na chodbe  a začali  skladať.  Jednoznačne  najlepší  bol  v tomto  ohľade  Žofinka.  Košele  skladal
priam  s matematickou  presnosťou,  vreckovkám,  uterákom  a ponožkám  určoval  miesta, o ktorých  bolo  isté,  že  sa  tam  budú  zjavovať,  miznúť  a znovu  zjavovať  ako  zelené  vlny sínusoidy v magickom oku osciloskopu. Kašlinavec, v tomto smere jeho protipól, ho usilovne napodobňoval,  a treba  uznať,  že  sa  snažil  a potil  od  námahy.  Lenže  vlny  jeho  košieľ, vreckoviek,  uterákov  a ponožiek  pripomínali  stále  viac  pohyblivé  a nevypočítateľné  vlnenie mora na pobreží pred búrkou. Skrátka a dobre –  život pre vedy tak rôznorodé ich sformoval do podôb, ktoré ešte zvýraznili ich vrodené sklony. Prvý bol kybernetikom a sťažoval sa v ďalších dňoch  druhému,  ktorý  bol  psychológom,  že  tu  nebude  využitý,  lebo  sa  dostal  do  kancelárie. Chýbali mu programy a počítače, o ktorých zčasu načas, aj keď čoraz redšie, rozprával, smutne spomínajúc.  Avšak  predvídavosť  a logické  myslenie  ho  pri  priamej  konfrontácii s absolventskou vojnou predurčovali na celkom iné veci, ako na neustále trúchlenie nad tým, že „všechno závisí pouze na poločasu rozpadu paměti“.

Metódy,  ktoré  Žofinka  používal  na  riešenie  problémov  boli  precízne,  zásady  pevné  a nič z toho sa čo do formy po celý čas  jeho pobytu v Kláštore nezmenilo, aj keď obsah predsa len určité zmeny  „doznal“. Kašlinavec bol jeho presnosťou a vyrovnanosťou spočiatku zarazený, a občas aj sklamaný, napríklad ako keď navrhol svoj prvý veľký praktický plán. Stál pred bielou skriňou,  v ktorej  viseli  vešiaky  zdedené  po  minulých  absolventoch.  Prítomných  vešiakov i budúcich kabátov bolo mnoho a Kašlinavec hneď zbadal šancu pre  svoj organizátorský  talent. Skonštatoval, že je tu niekoľko druhov vešiakov a je nutné vešiaky rozdeliť na ľavé,  pravé  a stredné,  pretože  kabáty  sú  zelené  a čo  do  farby  sa  nedajú  rozoznať.  Každý  bude  mať  jednu pozíciu a jeden druh vešiakov, naučí sa to, a keď sa náhodou pomýli, zistí to hneď, pretože ten krátky z absolventov si môže v prípade omylu obliecť výlučne dlhý  alebo široký kabát, ten dlhý
jedine krátky alebo široký, no a ten široký zase len dlhý alebo krátky.  – „A to sa hneď spozná,“ dodal   hlasom,  chvejúcim  sa  objaviteľskou  vášňou  a túhou  po  uznaní.  Na  to  Žofinka,  ten skeptický mladý muž, prehlásil: „A nebylo by jednodušší se na ty věšáky podepsat?“ Kašlinavec  sa  nenávistne  pozrel,  a aj  keď  musel  uznať  praktické  výhody  Žofinkovho riešenia,  jeho  potreba  žiť  plným,  zložitým  a dramatickým  spôsobom  života  bola  hlboko frustrovaná.

Kašlinavec bol prvé dni na vojne dosť vykoľajený a vyplašený. Nevedel si zvyknúť. Nových ľudí  bolo  veľa,  sotva  ich  poznal,  no  zdravil  predpisovo  a snažil  sa  robiť  všetko,  čo  od  neho žiadali,  ba aj  čosi  naviac.  To  mu  Pipeta  začal  pomaly  vyčítať  a vysvetľovať  zásady,  ktorých keby  sa  bol  držal,  mohol  sa  vyhnúť  viacerým  veciam,  ktoré  ho  čakali.  Pipeta  bol  skúsenejší a vedel, že prvá vec, ktorá sa neopláca, je ukázať šéfovi, že vieš robiť. Neodporúčal tiež dráždiť mužov  hore  zistením,  že  ich  podriadení  majú  viac  filipa  než  oni  sami,  a ešte  čakať,  že  to uznanlivo  ocenia.  Lenže  Kašlinavec  bol  začiatočník,  začal  všeličo  vymýšľať  a pustil  sa  do práce  pod  heslom  „Hurá  na  to,  zreformujem  čo  sa  len  bude  dať!“  Nad  sebou  mal  majora Rozmarýna, ktorý sa spod krátkeho účesu sladko usmieval a vravel, lákajúc Kašlinavca do sietí:

–  „Můžete  tady  dělat  pro  nás,  a třeba  i pro  sebe,  překládat  co  určím  a neomezovat  své výzkumné  plány!“  Neskôr  sa  ukázalo,  čo  Rozmarýn  pod  priateľským  nánosom  v skutočnosti skrýva  a čo  Kašlinavec  v návale  mladíckeho  pracovného  zápalu  prehliadol.  Ale  to  už  bolo neskoro.

Keď  boli  tri  dni  na  vojne,  povedal  večer  Pipeta,  že  malý  blonďák  v okuliaroch  bude prevelený k útvaru. Ten to prijal stoicky, s výrokom: „Tož, já si tedy vojnu užiju…“ Na štvrtý deň ráno sa zjavil na izbe vojak absolvent strednej postavy, širokých ramien a chlapčenského výzoru  –  Křídloň.  Prišiel  v bundokošeli  a absolventské  koľajničky  na  výložkách  mu  smutne viseli natlačené na seba, pretože bol vojak absolvent, nemal ešte prísahu a tým ani slobodnícku hodnosť. Kašlinavec sedel na posteli, díval sa na neho s nedôverou prameniacou z nepríjemnej predstavy, že mohol byť odvelený on sám a Křídloň rozprával, že „dělá pracovní psychologii, která ho  ani tak  moc nezajímá, pak že hraje v lize házenou, má doma tříletýho kluka a je vůbec rád, že je tady, protože tam to bylo fakt blbý…“

Dni išli jeden za druhým a Kašlinavec vymýšľal, čo všetko tu možno spraviť,  ako naložiť s toľkým časom pred sebou.  Napríklad učiť sa niekoľko cudzích rečí zároveň, prekladať, robiť zaujímavé výskumy a mal ešte ďalšie predstavy podobného typu. Po svojom prvom opušťáku si doniesol príručku jogy a karate, ako aj struny na cvičenie a zakrátko, ako sa vyjadril Žofinka, bol  aj dobrým  športovcom  –  teoretikom,  ktorý  ostatných  lákal  k cvičeniu,  hoci  samému  mu v pohodlí  Kláštora  postupne  ubúdali  sily  a počet  naťahovaných  strún  zo  dňa  na  deň  klesal.

Pipeta sa iba usmieval a nechával ho v tom, keď videl, že jeho varovné slová  akosi nepadajú na úrodnú  pôdu.  Ani  bývalý  absolvent,  zvaný  Lenivý  Keťas,  čo  rok  slúžil  na  Kašlinavcovom mieste, ho nedokázal odvrátiť od cesty vedúcej ku krutému vytriezveniu. Lenivý Keťas radil pri prekladaní používať metódy, spočívajúce v tom,  že k cudzojazyčnej knihe si vyhľadal približne rovnaký  slovenský  korelát,  pracne  ho  preložil  do  češtiny  a odovzdal  ho  s úsmevom Rozmarýnovi, ktorý vždy povedal: „Děkuji vám“  –  a aj tak nikdy nič nezbadal  kvôli „rečovej bariére“.  Keťas  mal  aj  iné  pozoruhodné  zlepšováky,  no  Kašlinavec  sa  nedal  zastaviť, pretože potreboval dostať zo seba začiatočnícky elán.

 

22.10.2014

Na zastávke V belasom septembri, keď ráno plné ostrých, šikmých lúčov preväzuje oči šoférom úzkou páskou tieňa – čakáš: Koliesko v súkolí, vo chvíli zastavenia. Vtom, tesne pred viac »

17.04.2014

Pivo na REKU a koniec starých čias Keď sa noví absolventi trochu poobzerali po Kláštore, začali sa medzi inštruktormi z rehabilitačného čoraz častejšie ozývať hlasy o tom, že „absíci viac »

Zelený boh – Kap. 3

05.02.2014

Oddelenie Ako áno – ako nie, či už to zariadila náhoda alebo chcel osud, dostal sa Kašlinavec medzi tých, ktorí mali tú smolu a ocitli sa v pazúroch majora Emanuela Rozmarýna, veľkého náčelníka viac »

polícia, zásah, Belgicko

V Rotterdame našli dodávku s plynovými bombami, zrušili koncert

23.08.2017 22:47

Holandská polícia pre teroristickú hrozbu zrušila koncert v Rotterdame. Neďaleko miesta konania akcie polícia našla dodávku, v ktorej boli plynové bomby.

Lýbia, rebel

Uneseného líbyjského expremiéra Zajdána pustili

23.08.2017 22:35

Neznámi ozbrojenci ho deväť dní zadržiavali po tom, čo prišiel z Nemecka na návštevu do Tripolisu.

požiar, split, borovicovy les, Split, chorvatsko

Mladá Chorvátka priznala, že založila jeden z ničivých požiarov z pomsty Srbom

23.08.2017 22:13

Chorvátski hasiči pokračujú v boji s množstvom požiarov, ktoré v posledných dňoch ničí rozsiahlu oblasť pozdĺž jadranského pobrežia.

Peter Gajdoš

Pochybnosti o miliardovom nákupe na rezorte obrany

23.08.2017 20:00

Vynárajú sa špekulácie o privysokej cene bojových transportérov na ministerstve obrany a aj o vplyve niektorých zbrojárov, ktorí majú blízko k národniarom.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 9
Celková čítanosť: 5909x
Priemerná čítanosť článkov: 657x

Autor blogu

Kategórie