Slovo

Oddelenie

Ako áno – ako nie, či už to zariadila náhoda alebo chcel osud, dostal sa Kašlinavec medzi tých, ktorí mali tú smolu a ocitli sa v pazúroch majora Emanuela Rozmarýna, veľkého náčelníka oddelenia. Na prvý pohľad vyzeral dobre a celkom sympaticky: bol vyššej, urastenej postavy, mal zvučný hlas a z pravidelnej tváre hľadeli trochu chladné modrosivé oči. Na tvári mu skoro stále hral úsmev, ktorý po sebe zanechal už niekoľko pomaly sa prehlbujúcich vrások. Jeho reč i spôsoby boli vybrane zdvorilé, spoločensky bezchybné. A to, čo sa skrývalo za večným úsmevom a zdanlivou prívetivosťou, bolo nerozlúštiteľným tajomstvom pre všetkých nadriadených a jemu rovných – a úplne zrejmou vecou pre podriadených. Tí, ktorí mu boli podriadení iba pracovne, mali síce zčasu-načas tiež tuhú vojnu, ako to dokázala laborantka Erika Kuličková, ktorá po pár dňoch pod jeho velením povedala ostatným, že si začne strihať meter, kým odíde konečne na materskú. Horšie však bolo tým, na ktorých sa vzťahovala aj jeho nedeliteľná veliteľská právomoc. Kašlinavec bol v tomto dlhom rade zatiaľ posledný a predbežne si nemal na čo sťažovať. – Mal nových kamarátov, vojna nebola najhoršia, dni sa míňali a nebadane narastali do týždňov a on sa začudoval, keď zrazu zbadal, že v záhrade už z veľkých gaštanov padá suché jesenné lístie. Dostal zopár nápadov, ktoré sa mu videli byť dobré a priam sa vnucovalo ich uskutočniť uprostred dobre vybaveného pracoviska. Iba mu boli čudné niektoré veci. Najprv sa snažil urobiť všetko, čo mu Rozmarýn rozkázal, aj keď sa mu zdalo, že by sa to dalo spraviť jednoduchšie, alebo inak. Proste si nedovolil predpokladať, že by sa šéf mohol mýliť, či nedajbože vedieť menej, ako on. Keď zistil, že je to oveľa horšie, že veci sa majú tak, že Rozmarýn vlastne vôbec nerozumie nielen jeho výskumným plánom, ale že aj začiatočnícke znalosti o testoch sú pre neho záhadou, zamyslel sa a uvažoval ako je to možné, že ich nariaďuje robiť a trúfa si z výsledkov písať závery a správy. Nuž, bolo proste treba robiť zaňho a bolo to vcelku vzaté aj lepšie pre pacientov, aj pre záklaďákov testovaných, či sa hodia alebo nehodia za šoférov na V3S-ky, OT-čka a tanky. Kým prišiel na oddelenie Kašlinavec, ktorý mal síce dosť krátku, ale predsa len akú-takú prax, mali to tam porozdeľované tak, že Sally Medvídková „co by psycholožka“ urobila s pacientmi všetko to, čo uznala za vhodné a čo bolo treba, a ešte navrch to, čo jej podľa nálady nariadil Rozmarýn – a on len sem-tam pozval niektorého z nich na krátky rozhovor, pri ktorom sa dával titulovať „pan primář“ a vcelku pod „náčelníka“ nikdy nešiel. Sally už bola s týmto systémom zmierená a vôbec jej to nebolo čudné. Bola to malá, mierne bucľatá slečna s drobnou tváričkou a vlasmi odfarbenými do blond, ktorá sa vždy v Rozmarýnovej prítomnosti stávala submisívnou a pri ranných poradách naňho hľadievala so zle skrývaným strachom v očiach. Inak to však bola príjemná a veselá, zhovorčivá osôbka, čo však niekedy, hlavne keď sa trochu podgurážila, prechádzalo do prostorekosti. Nevyplatilo sa jej to pri jednej príležitosti, keď potkýnajúcim sa jazykom komusi začala vysvetľovať, že s Rozmarýnom si nikdy nebude rozumieť, a že on aj tak nič nevie a nikdy nič nerobí. Bola to svätá pravda, ale alkohol spôsobil, že Sally už bola trochu mdlého intelektu aj pozornosti a nevšimla si, že Rozmarýn, ktorý je skoro úplne triezvy, sedí kúsok od nej a po tom, čo počul,si pýta meprobamat a zapíja ho pohárom červeného vína. Jej dôverčivosť a akási bezbranná naivita boli povestné. To svojho času využíval aj Lenivý Keťas, ktorý ju klamal, privádzal do zúrivosti a uťahoval si z nej kade chodil, pričom vrcholom jeho umenia bolo, že za použitia rozmanitých dôkazov pochybnej kvality ju presvedčil, že „zná jednýho pána, co má slepici, která snáší černo-bílá vejce…“. Nuž, podobne sa aj Rozmarýnovi podarilo vsugerovať Sally, že všetko je zariadené dobre a úplne tak a nie inak to má byť. Kašlinavec si privykal pomaly, ale nakoniec predsa len zapadol do spoločenstva na oddelení, ktoré tvorili okrem Sally ešte staničná sestra Regína Heřmánková, zvaná blonďavá Redži a laborantky Dana a Uršula. Veselá Dana s očami ako trnky hneď prvý deň povedala Kašlinavcovi, že si tu všetci, s výnimkou Rozmarýna tykajú, a tak sa z neznámych paní a slečien razom stali „holky“, ktorým sa dalo posťažovať a postaviť sa mimo, či proti rozmarom a náladám majora Emanuela Rozmarýna. Pre Kašlinavca to boli nezávisle od počtu detí a veku vždy „holky“, aj keď im okolie zvyklo hovoriť „kočky z psychologie“. Veľký náčelník mal radšej, keď sa vravelo „harém“, pretože sa rád hral na sultána, pričom mal Kašlinavec hrať úlohu verného strážcu háremu. Niežeby bol mal Kašlinavec chuť aj vypadnúť z tejto eunuchoidnej role – ani Křídloň, ktorý si u Düdafa vydupal na vlastnú škoda dva poldni na psychológii, nejavil sklony k nejakému bezuzdnému zvádzaniu Rozmarýnovho „harému“. Keďže však pri káve, alebo sem-tam pri poháriku Rozmarýn zistil, že sa jeho kočky začínajú dobre baviť aj s absíkmi, nahneval sa a zanevrel na oboch, príduc k názoru, ktorý sa dal vyjadriť nepotvrdeným, no odpočutým tvrdením, že „ti dva jsou typickými představiteli zvlčilých absolventů – ochlastů, co schroumají a vypijí všechno, co po špitálu rozvážejí nebohé sestry na vozíčkách, přičemž projevují sklony znásilňovať na potkání“. Nuž, Kašlinavec mal pred svadbou, Křídloň po nej a boli to muži síce mladí a bujarí, lenže momentálne zadaní. Rozmarýn síce vlastnil doma jednu ženu, ba aj dve deti, ale to mu neprekážalo. Každý pohľad a slovo z jeho háremu, ktoré mu nepatrilo, ho vedeli priviesť do zúrivosti. A tak Redži, Dana, Uršula, ba i Sally často pozerali, ako sa okolo nich vznáša ako motýľ major Emanuel Rozmarýn, koketujúc raz s tou, raz s onou. Svoju náklonnosť im venoval spoločne aj oddelene, najviac však víril povetrie okolo fešnej Dany Smíškovej, ktorej strnulé úsmevy a nervózne chvenie v kútikoch úst dávali tušiť, že vôbec nemieni venovať mu viac, než ako len povinnú pozornosť. Kašlinavec, ktorý býval prvý na rane, keď Rozmarýnovo tokanie nebolo úspešné, často smutne opakoval: „Jaj-jaj, ešte nikdy som nevidel tak hormonálne oplyvnený intelekt!“. A rany sa začínali sypať čoraz hustejšie, aj keď si Kašlinavec po čase spomenul, že sa to začalo hneď od prvého dňa. Už tak začerstva Kašlinavec zistil, že Veľký náčelník je netýkavka, čo neznáša oslovenie „major“, lebo má mindrák voči ostatným náčelníkom, ktorí boli podplukovníci a plukovníci – takže mohol sa im vyrovnať len tak, že sa nechal titulovať „náčelník“. Hoci im to staničná sestra Redži pre istotu hneď oznámila aj s dôrazným upozornením, druhý psychológ ho hneď v úvodnom rozhovore neopatrne oslovil „soudruhu majore“. Tým dokázal, že hodnosti síce rozoznáva, lenže zároveň neodhaduje rýchlo a presne situáciu, lebo Rozmarýna čosi akoby podvihlo na stoličke a drtiac previnilca pohľadom povedal, preťahujúc hlásky: „soudruhu svobodníku!!?“. A táto hlúposť pravdepodobne rozhodla o tom, že bol prevelený on a nie Kašlinavec, ktorý si to všetko veľmi dobre zapamätal a zabudol na to iba raz, ale to boli okolnosti oslovovania už podstatne iné. Redži, ktorá si Kašlinavca polo-mterinsky vzala pod patronát a povyšívala mu na košele a plášte po Lenivom Keťasovi nové iniciálky, mu často opakovávala: „Dávej si na něj bacha, hochu, je to sketa. Vždyť to poznáš sám, jaká je to sketa!“ Ale on mal svoju robotu a záujmy, a príliš tým jej varovaniam neveril. – „Von tak přechází z jedné nálady do druhé, v jediné chvíli se úplně změní, člověk by si myslel, že je to spíš ženská v přechodu, než chlap,“ povedala raz Dana, na čo sa vysoká Uršula ozvala: „Dyk to taky není žádnej muckej, vykašlete se na něj, kluci, co z toho máte, že si z něj děláte těžkou hlavu?“. – „Ale když já mám z něj takový strach!“ – pípala do toho Sally. – Nuž, niečo na tom možno predsa len bude,“ povedal si Kašlinavec, ale aj tak si len ďalej robil svoje veci.