Dobrý večer, noční vtáci!
Tento prvý blog asi nebude mať glanc ako sa patrí, napokon, prečo aj? Chcieť sa páčiť dakomu v tomto svete značí stať sa dosť rýchlo takým, ako je on či ona. A sa mi zdá, že v dosť veľa prípadoch nie je dnes príliš o čo stáť.
Takže k veci: Zavesím sem úvod k zápiskom z onoho času, keď sa ešte povinne chodilo na vojnu. Tú dvojročnú, aj tú absícku.
Dnes si už na to moc ľudí nespomenie, ani si toho moc nepamätá, teda okrem tých, čo si to odžili na vlastnej koži. Samozrejme, že konjunkturálne výnimky typu súčasného „ministra vojny“ (lebo o obrane tejto krajiny zdecimovanou armádou sa hovoriť nedá), čo cca pred rokom trepal o potrebe zaviesť znova povinnú vojenskú službu, ponechám bokom. Tak ako ich, samozrejme, ponechal aj on sám.
Ak bude aký-taký záujem, tak sem zavesím pokračovanie, ak nie, nuž – forget it. Takže: