A to bol zvuk, ktorý pritiahol zraky môjho družstva, ktoré sedelo na pováľaných kmeňoch v zajatí dvoch cudzích prieskumníkov – študenta-pivoborca Kremeňa a kulturistu-pivoborca Šebajbu zvaného Šajba, ktorí sa už ani neobťažovali vyšteknúť zajímacie formulky. Ruky som zdvihol aj sám a miesto toho, aby som ich zajal, vyzval som študenta-pivoborca Kremeňa, aby mi dal odpáliť.
Keď sme si lepšie poobzerali osadenstvo bzeneckých kasární, najviac nás zaujali záložáci, ktorých potĺkanie sa po kasárňach a večerné pestovanie pivných „pneumatík“ sa nám pri našom oveľa tuhšom režime vôbec nepáčilo. Ja sám som ich pochodovať nikdy nevidel, postávali na krytých i nekrytých miestach, pofajčievali a žmurkali na nás, keď sme pochodovali okolo nich.
A spievať som ich počul iba raz, už ku koncu mesiaca, a aj to sme ich vyprovokovali my. Pravda, mali sme medzi sebou zopár expertov s veľkým nadaním pre zálohu, to sa poprieť nedá. Niektorí, ako študent Rasťo (neskôr popredný vedec), či Jóži Plavec (po čase bezpečnostný analytik) boli na to predurčení priam osudovo: buď vôbec nevedeli pochodovať, alebo pochodovali tak, že hoci inak chodili vcelku normálne, pri povele „Pochodóm – vchod!“ zrazu túto vlastnosť stratili. Vyrazili rytmicky a prudko ľavou nohou a rukou súčasne. Ťažko si to aj predstaviť, nieto vykonať, ale oni to dokázali: ľavou nohou vpred a zároveň ľavou rukou nahor, pričom pripomínali žonglérov, čo vyhadzujú do vzduchu neviditeľné taniere, alebo toho podivného muža, ktorý zvykne pochodovať v plnej paráde pred vojenskou hudbou, len tá jeho palica im chýbala.
Občas si to naši podplukovníci všimli a venovali dosť času na odstraňovanie tejto závady. Raz musel napríklad študent Štana, ktorý predsa len nebol v tomto ohľade najnešikovnejší, pochodovať okolo kasární v pozore, lebo taký rozkaz mu vydal Poště. Pred Štanom išiel, tiež v pozore, aby ho to naučil, študent Voňka a vykrikoval: „Ľavá-dva, raz-dva, ľavá dva, raz-
dva!“. Voňka síce ohromne ráz počítal z hlavy a bol na spočítavanie ako kalkulačka, čo bolo neoceniteľné hlavne keď sme si neboli istí, či máme ešte na ďalšiu rundu. Lenže pred Poštěho rozkazom sa práve vrátil od zubára a bolesť, ktorú mu tam spôsobili, nedokázal utlmiť ani piatimi pivami a tentokrát sa zdalo, že ho počítanie moc nebaví. Zašli za zákrutu a o desať minút už bolo počuť hlas ulievajúceho sa Voňku: „Raz-dvá-raz, šlap-šlap-šlap-šlap, raz-dvá-šlap-šlap“ – potom sa už vynorili na opačnej strane a vyzerali dosť exoticky. Štana meral v kanadách cez dva metre a Voňka, hoci nebol malý, vyzeral pred ním ako parníček vodiaci po prístave pomalú a dôstojnú Queen Mary.
Boli medzi nami aj chronickí maródi, ale najbezmocnejší boli tí, ktorí mali svoj osud predurčený už v mene. Stávalo sa, že veliaci dôstojník začínal pochybovať o vlastnej bystrosti a strácal sebavedomie, keď s nami nacvičoval vystupovanie z tvaru. Náhodou ukázal na niekoho, kto mal vystúpiť podľa predpisov, zakričal: „Študent!“ – ozvalo sa mu „Žiak“, to už
zaváhal, ale s vidinou, že opovážlivca potrestá, zvolal“ „Ku mne!“. Ten pred neho napochodoval a s nevinnou tvárou sa zahlásil: „Súdruh podplukovník, študent Žiak, prišiel som na váš rozkaz“.
Lenže vo vete, čo predniesol, nebolo veľké Ž a v podplukovníkovi začali hlodať pochybnosti: – Je to „žiak“, a potom je to X, ktorý je drzý; alebo je to Žiak, čo nie je „žiak“, ale študent, ktorý nie je drzý; ak teraz potrestám dobrého študenta Žiaka, spravím chybu, ak nepotrestám drzého X, čo nie je Žiak, ale „žiak“, urobím ešte väčšiu chybu, ale tak či
tak je to zlé, poněváč budem študentom len na srandu!
Bolo to naozaj spletité aj na obyčajného človeka, takže obvykle sa neoboznámený podplukovník tváril pomerne dlhú dobu hodne hĺbavo. Teda to som videl ja. Ale asi to nebolo nič oproti hĺbaniu podplukovníkov, ku ktorým vystupovával z uškierajúceho sa tvaru echovo predurčený študent Študent, ktorý akoby vystúpil z Hlavy XXII, o ktorom som sa dopočul už
na absolventskej vojne od čatára absolventa Pipetu.
Nikto z nich však nemal toľko potrebných vlastností, ako študent Maximilián Rasťo, ktorému nakoniec prischla prezývka „Průserák“ a ujala sa i medzi dôstojníkmi, ako pri jednej príležitosti dokázal obávaný podplukovník Salaš, zvaný tajne Mrťafa. Bola to pravda, lebo počas toho mesiaca sme sa my ostatní zašívali ako sa dalo, no neprešiel ani deň, aby si Rasťo
čímsi nevyslúžil pozornosť. Strácanie bolo jeho koníčkom: raz stratil helmu, druhý raz nedokázal nájsť po útoku nožičky od guľometu. No hlavné bolo, že proste – zabúdal. Zamyslel sa a nechal niekde samopal, tak ako sa v iných, mierových podmienkach, zabúda dáždnik. Stávalo sa, že pozabudol na fakt, že to, čo drží v ruke je samopal a zdalo sa, že keby ho z vedeckých úvah vyrušila búrka, siahol by na obranu proti lejaku do blízkosti kohútika. A keby samopal bol zaistený, úprimne by sa začudoval, že ten dáždnik sa nedá otvoriť.
Rasťo bol v civile povznesený nad obavy a námietky okolia, ale tu sa zrazu ocitol na zemi a musel ich brať do úvahy ako rozkazy. Znervóznel a bol stále viac podráždený a hoci predtým jeho najsilnejšou nadávkou bolo „do kaše“, teraz už zčasu-načas použil aj neslušnejšie slovo na mieste neutrálnej „kaše“. Študent Teodor s potešením sledoval jeho pustnutie, horlivo ho v ňom
podporoval a pri každej príležitosti nabádal Rasťa k mužnejšiemu veleniu: Počuj, ty píp! Nemôžeš veliť len tak, že „do kaše“ – musíš mužnejšie! Tak to skús – Vy koko-píp, do píp, v rad nastúpiť, a hubu držať, do ri-píp!
Občas sa pridal sa k nemu aj študent známy vrelou láskou k pivu, ktorú vystriedala dočasne láska k bielemu vínu, zvaný generál Čačaj. Generál Vilibald Čačaj predviedol Rasťovi techniku velenia na vojenskom psovi, zaevidovanom ako „pes záhradný, 1 ks“ hneď v prvom z podvečerných návratov na ubikáciu. Pes záhradný, zvaný Ťapko, sa na podguráženého Čačaja zavesil a vrtiac kýptikom chvosta ho dôverčivo nasledoval cez kasárne, keď sa generál Čačaj otočil a zavelil: „Zastaviť – stáť!“ Načo Ťapko skutočne zastal, čím Čačaja, ktorý zastal ako prvý, zrejme presvedčil, že rozumie ľudskej reči a tak hneď spustil: K zemi! Vztyk! K zemi! Si vojenský pes, tak: Pochodém – vchod!
Počas jedného Teodorovho nabádania, keď Rasťo musel veliť rote a následkom toho jeho dekoncentrácia dosiahla jeden zo svojich vrcholov, predstúpil pred nás práporčík Šesták a chystal sa prehovoriť nám do duše. Mal prečo – minule zistil, že pri našom čistení sa na niektorých miestach našich samopalov usadzuje jemný hrdzavý povlak. Takto sa dostal do zorného poľa aj študentovi Rasťovi, ktorý si pretrel okuliare a bolo vidieť, že počúva so záujmom a práporčíkove slová dopadajú na ozaj úrodnú pôdu. Šesták najprv vyhlásil, že sme banda lenivá, vieme to, ibaže nechceme, potom že nám ešte ukáže a nakoniec vyhlásil: „Mosíte se polepšit! Jagby to vypádalo, študenty, šakvy vyndete ottálto a nebudete vědzet nyšt! Mosíte byt zodpovědní! Ste cvičení jako motostrelení, tak sa tak chovajte!“
Nasledovala večera a po nej sme sa, ako čerstvo „motostrelení“, pustili čistiť zbrane. Študent Teodor nadával ostatným, že mu nechcú pomôcť s guľometom, ktorý mal porozkladaný asi na desiatich miestach a podchvíľou hľadal medzi štrkom akési drobné súčiastky, čo mu vykĺzli spomedzi prstov, alebo rôzne pružinky, ktoré vyskakovali same od seba. Pamätám si to všetko
ako dnes, pretože Rasťo sedel na tri kroky odo mňa a snažil sa rozobrať svoj samopal. Všimol som si, že mu to akosi nejde, ale to sa dalo čakať, tak som tomu ďalej nevenoval pozornosť. To, čo sa odohralo v nasledujúcich sekundách, mi porozprával študent Szombat, známy ako „zbrojmajster“, inak znalec a milovník Švejka a oplzlých vtipov, na ktorého sa Rasťo obrátil
s prosbou o pomoc: „Ty, Föröncz, pomôž mi to rozobrať“.
Lenže ani zbrojmajster Föröncz to nedokázal spraviť. Tak mu len poradil, nech to ďalej skúša, že ono sa to poddá a o chvíľku si spomenul, že samopal sa nedá rozobrať, keď je natiahnutý. A tak vyslovil osudnú vetu: „Rasťo, možno si nedal „ránu jistoty“ – no, zabudol si spustiť“. Bola to rada cenná, ibaže nie celkom domyslená. Študent Rasťo sa ešte chvíľu
namáhal a nadával, spomínajúc na hrozby, ktoré nasľuboval práporčík Šesták. Videl, že ostatní už končia, kým on ešte ani len nezačal a predsavzal si, že „musí ten krám rozobrať“ stoj čo stoj. Zdvihol teda hlaveň k nebu a potiahol kohútik. A tak sa stalo, že nad tichými večernými kasárňami namiesto večierky zahrmel výstrel. Študent Rasťo, keby bol schopný
pohybu, už teda mohol rozobrať samopal a vyhodiť z neho zabudnutý slepý náboj. V tej chvíli pribehol vyplašený podplukovník Salaš, zvaný tajne Mrťafa, a predniesol svoje pamätné vety:
„Co to bylo? Kdo to tady střílí?“ Študent Rasťo stál pred ním a držal strnulo zbraň, z ktorej hlavne sa ešte dymilo.
– „Zase vy?!! Rasťo, Rasťo, zase jedete podle svého hesla: Ani den bez průseru…“
Zakrátko prišli záverečné skúšky, pri ktorých preukázali hlboké a rozsiahle znalosti boja a bojovej techniky aj mnohí ďalší študenti okrem Rasťa. Treba vyzdvihnúť, že na záverečné skúšky sa najúpornejšie chystala naša maďarská delegácia, ktorá to, pravdu povediac, mala o čosi ťažšie, ako my. Najmä preto, že vojenské príručky a poučky si iniciatívne prekladala do rodnej maďarčiny – v istom, vtedy netušenom zmysle, to bola príprava na budúcnosť: na medzinárodné armádne zoskupenia roku 2000, ktorý sa nám vtedy videl tak ďaleko, že za ním bol už len koniec sveta. Učili sa spolu, zosadnutí okolo stola, teda aspoň tí najusilovnejší z nich,ako bol študent László Halászlé, zvaný tajne Kakaňoš, či študenti Árpád Szentkereszti, Pišta Péntek a Föröncz Szombat Egy (náš Föröncz bol Kettö). Od tých sa ozývali najčastejšie úplne prirodzene, a dnes už priam nepredstaviteľne ľahko, plynulo a bez problémov, dvojjazyčné názvy a vety, ako: „Te szamár – egy és kettö guľľomät, nem granát-ba éš obrnený transportérba!“
Ukázalo sa však, že ich úsilie bolo síce chvályhodné, ale vcelku zbytočné, pretože skúšky napokon zložil každý.
Nuž, zložil-nezložil, záležalo vždy aj na zanechanom pôsobivom dojme – a tu bol ďaleko najlepší študent Voňka, ktorý mal na konci vlastnej skúšky rozobrať a popísať pred nevzrušiteľným podplukovníkom Cengáčom jeho obľúbenú zbraň, ktorou bola pištoľ. Tú pištoľ, ktorá sa podľa vojenských plánov mala v budúcnosti stať osobnou zbraňou študenta Voňku.
Ten si tú vec dlho a so záujmom prezeral. Potom povedal: „Tu je kohútik,“ a bol na konci. Cengáč chvíľu mlčal, potom mu však zvýšeným hlasom nariadil: „Máte previesť rozborku a zborku, tak do toho!“ Voňka, poučený Rasťovým prípadom, najprv opatrne ďobol ukazovákom do akéhosi pohyblivého „želiezka“, potom začal pištoľ obracať a stláčať a nakoniec ju myksľovať. Bola kompaktná a nepoddajná a zdalo sa, že ju rozhnevaný Voňka hodí o zem a dupne na ňu ako na orech. – „Čo s tým chcete urobiť?“, ozval sa znepokojeným hlasom podplukovník Cengáč. Vtedy sa Voňka s istými ťažkosťami ovládol a na dôkaz svojej dobrej vôle vysvetlil podplukovníkovi Cengáčovi, že chce len „z tohoto stiahnuť dole toto, ten
vrchnák, čo je na tom…“
Nakoniec sme odovzdali mundúry a podaktorí odišli zakopať hrubé zelené ponožky, ktoré nadobudli počas toho pamätného mesiaca tuhosť, konzistenciu a vlastnosti nie nepodobné vlastnostiam chemických zbraní. Keď sme odchádzali bola sobota a my sme spievali z plných pľúc, že je „caria-juchachá – tén poslédný deň!“ a pritom sme sa stihli uškŕňať na záložákov, ktorí sa zhromaždili okolo cesty, čo viedla ku kasárenskej bráne. Z ich radov sa na počudovanie ozval postupne silnejúci spev.
A záložáci nám zaspievali prvý i posledný raz:
„Za rok se vrátím, vrátím se zas
– byť sedum moří, dělilo nás…“
A bol to práve ten nápev, ktorý ma začal strašiť pár dní predtým, ako som narukoval do Kláštora…
Celá debata | RSS tejto debaty