Slovo

Medzitým vzájomné spoznávanie sa mladých mužov, ktorým osud určil stráviť dlhé mesiace dohromady pokračovalo, a pomaly sa menilo na kamarátstvo. Kašlinavec so Žofinkom sa prvýkrát trochu zblížili, keď zašli na vychádzke do Vysokoškolského klubu. Dali si „topinku s uheráčkem“ a sedmičku červeného k tomu. Dlho mlčali, nevediac naviazať niť rozhovoru. Hovorili rôznymi jazykmi, ale – a to bolo hlavné – ich vedecká reč, pojmy a myslenie boli úplne iné. Žofinka si myslel, že Kašlinavec by mu nerozumel a Kašlinavec si myslel vcelku to isté.

Sedeli mlčky ako Babyloňania, každý osamelo dumajúc vo svojej vysokej veži. Lenže moravské víno zaúčinkovalo a Žofinka sa začal pýtať na testy. Že vraj si už nejaké aj spravil – tie, čo vychádzajú v novinách.

„Pchá, amatér,“ pomyslel si Kašlinavec a začal zo seba chrliť záplavu vedeckých informácií. Žofinka tomu prekvapivo dobre rozumel a natešený Kašlinavec zistil, že ulovil fajn subjekta na svoje začiatočnícke pokusy. Žofinka sa totiž, ako sa neskôr ukázalo, ohromne rád testoval, vypĺňal krátke aj dlhé dotazníky, odpovedal čo vidí v machuliach, konštruoval, kreslil, trochu si vždy pošomral a zakritizoval hlúpe otázky z dotazníkov, čo Kašlinavec síce vnútorne schvaľoval, ale ako profesionál sa tváril, že všetky sú umne a lišiacky stavané. To však bolo až neskôr.

Medzičasom sa presťahovali do kúta a na stole sa zjavila ďalšia fľaška, ktorá postupom času dodala zase Kašlinavcovi odvahu vstúpiť na vratkú pôdu počítačov, umelej inteligencie, programovacích jazykov a modelovania myslenia. Žofinkovi, ktorý ihneď ožil, sa rozviazal jazyk a diskusia išla celkom dobre – bolo na ňom vidieť „No-no, psychologu! Ale, tož, jde ti to celkem dobře…“ Dopili, zaplatili a vracali sa do Kláštera, spokojní s tým, že si po dlhom čase s niekým zase dobre podebatovali.

Aj s Křídloňom, ktorý začal slúžiť u podplukovníka Düdafa, to dopadlo podobne. Raz mal ísť Žofinka do Tábora odniesť akési tajné Düdafove listiny ako kuriér a musel si na to privstať na tretiu ráno. Budíček doniesol Křídloň z domu až neskoršie, a tak sa musel Žofinka spoľahnúť na nepokojný spánok a občasné kontrolovanie času. Ale to ešte nevedel, ako ho kamaráti majú radi, lebo keby vedel, mohol spať ako malé dieťa.

Křídloň s Kašlinavcom, ktorí sa prvýkrát dostali spoločne k fľaške, si povedali, že nebudú Žofinku v spánku zbytočne vyrušovať a zapletajúc nohami sa blížili v skorých ranných hodinách ku Kláštoru. Najprv si čosi horlivo vysvetľovali, ale najmä si bratsky potvrdzovali, že keď majú pod čapicou, tak Křídloň začína „rozpráuať bóhovsky hoväckou, veľa dobrou slověnšťinou“ a Kašlinavec zase „promlóvat pjeknou a vůbec ne pšíšernou češtinou“. Potom sa im jazyky začali trochu pliesť a tak sa radšej dali do spevu. Pred bránou pre istotu stíšili, ale presilu muziky, čo chcela von už nevedeli ovládnuť a keď prišli na Pavilón začali tak ziapať, že ho celý zobudili.

Bolo pol tretej a Žofinka tuho spal, keď na izbe spustili svoje dueto znova naplno, čím ho zobudili. Žofinka sa prebral, posadil na posteli a povedal: „Tak, vida, budíček je tady!“, nahádzal na seba mundúr, vzal Düdafove listiny a šiel, aby to stihol. Kašlinavec sa s Křídloňom navliekli do žltých pyžám a spievali poležiačky ďalej, tichšie a tichšie, ale z čistej vnútornej potreby, tak ako dvojica kanárikov, až kým nezaspali…

Zakrátko nato prišiel deň, v ktorom ich naoko vyrovnaný, punktičkársky magister Pipeta prekvapil zmenou, ktorá znezrady nastala v jeho správaní. Najprv si prichystal dedičnú absolventskú sieťovku tajnú, zbalil ju do svojej veľkej tmavožltej aktovky a s neprítomným pohľadom sa ráno vybral do lekárne, kde slúžil u podplukovaníka Bohuslava. Jeho čas nastal.

Asi za pol hodinu ho Kašlinavec zazrel ako sa vracia a vchádza sprevádzaný tichým cengotom na izbu. Vošiel zvedavo za ním. Pipeta naňho spoza okuliarov zažmurkal radostne žiariacimi očami a začal si raziť cestu hustým lesom svojich fľaštičiek, baniek, filtrov a hadíc, ovíjajúcich sa okolo veľkých sklených nádob ako liany okolo stromov v pralesoch rovníkovej Afriky. Jeho pohyby boli zrazu naplnené čímsi magickým a on sám poletoval miestnosťou ľahúčko, akoby biely veľký vták, znášajúci rozličné plody a skladajúci ich podľa zákonov prírody, zapísaných v najhlbšom kútiku srdca, takých, ktoré sa dostanú na svetlo len vo výnimočných chvíľach. Kašlinavcovi bolo jasné, že sa pred ním odohráva proces vznikania a tvorby nového, prastarý ako ľudstvo samo.

Pipetove pohyby sa stávali rýchlejšími a pod vplyvom obsahu fľaštičiek, ktorý občas ochutnával, začínali dostávať ráz bojového tanca, pri ktorom sa Pipeta postupne menil a začínal si mrmľať spevavým hlasom „Aqua, Aqua: bŕŕŕŕ´!“, ochutnal ďalšiu a spustil: „Hm´, béne, very good,“ potom sa pozrel smerom k začudovanému Kašlinavcovi, ktorého si poplietol s polyglotickým podplukovníkom Raimundèsom a zaklínal ho slovami: „Quo vadis, domine illustrissime? Hic sunt – tinctura Amara, et Yaka – marus ňam-ňam!“ Pritom potriasal v oboch rukách zdvihnutých nad hlavou malé fľaštičky a po nich premýval väčšie nádoby, presvecoval ich slnečnými lúčmi a nakoniec sa vrhol na štyri fľaše, ukoristené podplukovníkovi Bohuslavovi, a stojace osamote ako obetné zvieratá. Bral ich dve a dve a vylieval ich obsah do najväčšej sklenej nádoby, sledoval ako sa zmiešavajú a prilieval ešte tajné zmesi podľa vlastného receptu. Potom sa znezrady upokojil a odišiel, nechajúc na izbe prekvapeného Kašlinavca, ktorý civel na tekutiny, ktoré sa vzájomne prestupovali a občas k nim opatrne pristúpil, aby ich aj on premiešal, tak ako mu to vysvetlil Pipeta, ktorý mu síce s ťažkým srdcom, no predsa len zveril túto časť svojho tajomstva.

V nasledujúcich dňoch Pipeta zčasu-načas premiešal zmesi a občas poočku pozrel na ustaľujúcu sa hladinu tekutiny, na ktorej plávala miečno-biela vrstva. Postupom času sa však dostával do tranzu, ktorý vyvrcholil desiateho dňa po založení „várky“. Vtedy odomkol svoju skriňu, vybral filtre, nasadil ich na lieviky, odmotal hadicu so sklenenou trúbkou a ponoril ju cez bielu vrstvu do vyčisteného alkoholu, teraz už bez príchute benzínu. Potiahol, šiel si vypláchnuť ústa nad umývadlo, potom potiahol ešte raz a nezabudol preglgnúť, aby si napravil chuť a začal napĺňať veľkú nádobu, do ktorej sypal čierne uhoľnaté prachy, nechal to ustáť a pomaly lial na čisté filtre. Potom na okamih strnul ako šaman pred vrcholom svojho magického tanca, aby sa vzápätí vypäl a zajasal slovami: „Pálenôčka čuri-čuri,“ sledujúc pozorne a víťazoslávne čistý dážď kvapiek, napĺňajúci fľašky. Jeho druhovia ho sledovali s posvätnou úctou nechápavých domorodcov a ich vyprahnuté hrdlá privítali Pipetov dážď s radostným pokrikom. Neskôr sa, tak ako africká savana po období sucha, spoločne zavlažili a rozprávali sa dlho do noci.

Zoznamovanie sa skončilo.