Slovo

Pivo na REKU a koniec starých čias

Keď sa noví absolventi trochu poobzerali po Kláštore, začali sa medzi inštruktormi z rehabilitačného čoraz častejšie ozývať hlasy o tom, že „absíci by měli dát zápisný“.
– „Ach, lapidusi, pollitrové huby máte,“ povzdychli si absolventi a dohodli sa, že sa teda na niečo zložia.
Časy už síce neboli také dobré, ako kedysi, keď vraj predošlí absolventi mávali na izbe „bečku piva i s pípou“ a keď Lenivý Keťas ráno čo ráno opakoval: „Když vstanu, tak se pobliju“…
Jeden sud sa však ešte dal prepašovať, aj keď slobodník Štířik to ako staršina roty príliš
neschvaľoval. Mal to zariadiť „milionársky“ slobodník Schovalče, čo mal blízke vzťahy s pivovarom a za starých absolventov takto zabezpečil veľa sudov. Robil to aj preto, že s nimi pritom vášnivo hrával poker. Túto jeho slabosť využíval hlavne Lenivý Keťas, obohrával ho pravidelne o zaujímavé sumy a vždy, keď sa zčasu-načas zjavil v Kláštore, spomínal ako od neho vyhral 256 Kčs: „Měl královskýho pokra proti flešu a když sme se vyložili, tak jsem myslel, že vodhryzne kus stola“…
Napokon však vojín Michael odcestoval na malom červenom autíčku, s červenými šnúrami „malého deveťáka“ hrdo prevesenými cez hruď a sud po odvážnom útoku získal. A pretože Pipeta mal „veľkého deveťáka“, všetko išlo jedna radosť. Kašlinavec sa objavil na REKU, keď už zábava na umyvárke bola v plnom prúde. Mohutný slobodník, „papá“ Mundegold, zasadol k sudu a do pollitrových šálok začal čapovať pivo a štedro ho rozdával do nastavených rúk.
Podaktorí začínali pospevovať a žiadali Schovalčeho, aby doniesol gitaru. Nálada stúpala a prím hrali mazáci, ktorí hrdo vyspevovali svojim holubom „ať to tady stráží bděle, že voni jdou do p..dele…“
Medzičasom sa rozcítil hezoun Fredy a rozkázal si „vinéčko bílé“, ktoré mu papá Mundegold síce nedal, ale zato mu hojne ulial z pívečka, s poznámkou: „Frede – Nepij pívo pěnivý, neb ti vocas zleniví…“ Fredy ho vypil na ex, rozkázal si pre zmenu „vinéčko rúdé“, a zdalo sa, že nové pivíčko, čo doňho vsiahlo ako do piesku, mu jeho smäd nijako nedokáže uhasiť.
Nebol však sám, komu bolo pivo prislabé. Schovalčeho gitaru už pomaly prestávalo byť počuť a o slovo sa hlásili ľudoví speváci všetkých národností v štáte. – „Az a szép, az a szép, akinek a szeme kék, ááááákinek ááááááááá szeme fekete,“ dal sa náhle počuť inak tichý vojak Förönczi, no toho umlčal rozhodným pohybom „papá“ Mundegold, ktorý si napravil svadobnú obrúčku, vstal, pokynul rukou a hľadiac už trochu krížom požiadal o chvíľu ticha. Ostatní už vedeli čo bude nasledovať, ale Kašlinavec to videl prvý raz a pozorne počúval.
Mundegold sa rozhliadol naokolo, povedal: „Pořád samý smutný písně, co je to s váma, kluci?
– Zazpívejme si teď ňákou veselou“ – a spustil:
„Éj umřela mi žena, huž su vdóvec – dal sém ju pochóvat pod jalóvec…“
A keď toto dospieval, vypil svoj diel a aby si napravil čierne svedomie, začal hneď novú: „Včil sou hode,
naše hode, pojďme stará do hospode, hujája-hujája-hujajája…“
To už začínal hľadieť krížom aj Kašlinavec, ktorý pocítil, že prišiel jeho čas a dal sa sólo spievať najprv tie zbojnícke. Zopár inštruktorov sa obzrelo a skúšali sa pridať, ale len ťažko nachádzali slová spod Detvy. Preto Kašlinavec nasadil najvyššiu intenzitu, dal sa spievať „Nepi Jano, nepi vóóóódu…“ Tu sa už pridali všetci a Kašlinavec im predspevoval stále nové a nové slohy ďalších ľudoviek. Najviac sa mu čudoval vojín Méďa, ktorý prišiel ihneď k názoru, že „Slováka s tak mohutným hlasem a ještě k tomu pějícího tak pěkný nemravný písničky“ vo svojom živote zatiaľ nepočul.
Zanedlho však pivo došlo a poháre sa vyprázdnili. Prvý sa zdvihol Fredy a poobzeral sa, či nie je v dosahu vojak Förönczi, ktorý mu pri poslednom futbale nakopol holennú kosť. Keď mal Fredy pod čapicou, býval vždy zádrapčivý, ale teraz si len nasadil barlu pod pazuchu a neisto vrávoral von, klopkajúc zasadrovanou nohou po nemocničných dlaždiciach ako kapitán
Achab po palube svojej veľrybárskej lode. Vtedy sa naddvihol stôl a spod neho sa s hrmotom a funením vynoril obrovský vojín Admirálek, zvaný „Moby Dick“ a nasledoval ho pomaly ako osud.
Na umyvárke nakoniec zostal len „papá“ Mundegold s dvomi-tromi vernými, s ktorými spieval skoro až do rána, aby nestratil formu a ani náhodou nevyšiel z cviku. A veru to na druhý deň potreboval – skončilo sa obdobie uzatvárania stávok, bol deň po žolde a na stoloch uprostred spálne inštruktorov sa objavilo množstvo vína a rumu.
Večer sa k absolventom pridal ešte Křídloň a ten pil statočne aj za Kašlinavca, ktorý bol predsa len z predchádzajúceho dňa akýsi uťahaný. Zábava rýchlo nadobudla na sile, pretože každý sa v niektorom mesiaci narodil a na dôkaz toho zaspieval: „…uchop se svojí skléééničky a vypi obsah céééličký do dna, do dna, do dna – ty stááárej vóžralo…“ Nato Křídloň, ktorého rum začal rozpaľovať, náhle vyhlásil, že „I ten, kdo se nikdy nenarodil, musí dostat svý“ a tak si ešte všetci okolo stola dali jednu spoločne.
Prvý zaľahol na stôl vojín Rys, ktorý spolu s Fredym ťahal a miešal najviac. Keď mu hodili na hlavu mokrú handru, zdvihol ju, neprítomne sa usmial, začal s ňou jednou rukou mávať a pospevovať čosi na spôsob „Ródeo-ródeo-ródeo-ródeóóóóó“….
Potom sa stoly začali hýbať, pretože Kašlinavec sa nechal vyprovokovať od boxera Schovalčeho a začal sa s ním pretláčať. Darilo sa mu to skoro minútu, no potom zistil, že predsa len preštudované roky bez diskárskeho tréningu mu ubrali zo sily, na ktorú bol kedysi, keď mal asi toľko, čo dnes Schovalče, dosť pyšný. Teraz mu to však už nevadilo, potriasol víťazovi zabijackou prackou a uvoľnil miesto ďalším. Skúšali to jeden po druhom a dlhšie ako Kašlinavec sa držal len vojín Michael, ale nakoniec aj ten podľahol. Vtedy si však jeho najvernejší kamarát, vojín Francek, povedal, že on to tak nenechá a že tomu profíkovi to ukáže.
Francek bol dobre živený a mal aj isté šance – natrénoval sa pri kŕmení prasiat veru dosť a bolo ho často vídať v kuchyni, kde hlavne kuchárka Řvová mala pre jeho žarty, bujarosť a hlad veľké pochopenie. Okrem toho bol Francek do bitky ako divý a dráždilo ho každé meranie síl.
Raz v televízii sledoval hokej a keď konečne prišlo na ručné účtovanie Jardu Holíka s kanadským obrancom, Francek zaťal päste, postúpil k obrazovke a zahulákal: „Dej mu ji, dej mu ji sviňákovi, ať ví jak chutná česká facka!“
Teraz sa ešte posilnil pohárom vína a plný energie sa dal do roboty. Silu mal, to bolo vidieť, no i keď dosť dlho bolo nerozhodne, začala pomaly víťaziť boxerská vytrvalosť a Schovalče ho zložil. Francek sa otriasol, dal si ešte pohár a povedal: „Teď levou!“ Ale dopadlo to tak isto. Skúsil to ešte 2-3 krát, no teraz to už išlo rýchlejšie, Schovalče bol na neuťahanie, ponúkal Francekovi „sázku vo litr rumu“ a podobne, Francek to prijímal, prehrával, vrčal, že to zaplatí a chcel sa znovu pretláčať; nevedel sa zmieriť s jasnou prehrou.
Ostatní si ich pomaly prestali všímať, ale oni sa začali znovu hádať a odrazu stáli proti sebe v pästiarskom postoji, obaja stojac na neistých nohách, pričom Schovalče tvrdil, že Francek prehrá aj tu. Nebezpečnú situáciu vyriešil „papá“ Mundegold, ktorý síce unfair zákrokom, ale rýchlo spacifikoval Franceka krátkym úderom na obličku, pričom traja ďalší viseli na rozzúrenom Schovalčem.
Ale to sa už absolventi zdvihli a išli spať. Na druhý deň im porozprával vojín Špacírka, že krátko po ich odchode posadili Franceka na posteľ a on sa zrazu usedavo rozplakal. Najprv si mysleli, že ho azda bolí oblička, ale potom sa prišlo na to, že plače z číro-čistej ľútosti: „My sme s tatem vybili celú hospodú a včil ho nemožu přetlačiť,“ žaloval sa Francek a veľké bezmocné slzy mu stekali po guľatých lícach.
Špacírkov kamarát Rys sa zase vydal na samostatnú obchôdzku po nočnom Kláštore a „papá“ Mundegold ho našiel preveseného cez akési zábradlie, po ktorom sa chcel buď spustiť alebo vyšplhať, ale akosi sa nevedel rozhodnúť. Na otázku čo tam robí len zavrčal a ďalej zostal váhať tam, kde bol prevesený. Papá mu sľúbil, že ho odtiaľ zvesí, keď sa bude vracať nazad, tak aby na neho počkal. Pri návrate však Rysa nebolo a objavili ho až ráno v zastrčenej kaplnke Kláštora.
To už bol pondelok a vojsko malo prekrásnu maskovaciu zelenú farbu. Najhoršie ale bolo, že prichádzal obávaný major Pilby, aby po dlhotrvajúcej dovolenke v kúpeľoch pozdvihol upadajúcu bojaschopnosť jednotky na pôvodnú úroveň. Takto Kašlinavec prvý raz uvidel tohto vojaka telom i dušou, ktorý mu ako jediný spomedzi Kláštorných dôstojníkov naháňal strach.
Major José Pilby bol naozaj majestátny postavou a fúzami, pripomínajúcimi Josifa Vissarionoviča, neprekonateľný v pijatike, povestný znalosťou „řádů“ a obávaný pre radosť pri ich uplatňovaní. V tých dobách začal Štířik pri obedoch a večerách napodobňovať prudké Pilbyho reakcie a so smutným humorom vykladal o železnej vláde nad rotou. Inštruktori mali podchvíľou zarazené vychádzky a Pilby si pri každej správičke o priestupku mädlil ruky a spokojne mrmľal dunivým basom: „Áááaaa, co s ním uděláme, Štířiku?“ – a odpovedal si nie menej spokojne: „No dáme zavřít, zavřít a basta!“
Nech však bola jeho vláda niekedy aj tvrdá, mala mnoho výhod. Starí absolventi boli vyššia kasta a o ich privilégiách sa Žofinkovi, Křídloňovi a Kašlinavcovi ani len nesnívalo. Pipeta, ktorý kúsok toho panského života zažil, bol veľmi nespokojný s tým, že staré výsady pomaly zanikajú. A prišli časy, že oslovenie „páni absolventi“, znelo skôr výsmešne – a zakrátko ich takto oslovovala už len dobromyseľná kuchárka Přejná, kým jej kolegyňa Řvová len vykrikovala: „Jakýpak páni, jóhohohohó“…
A tak sa priblížil deň, v ktorom sa objavil major Siegfried Freiheit a s ním nastal aj koniec starých čias. Kašlinavec si do Nového roku nezavelil na nástupe či rozcvičke, ale vynahradil si to aj s ostatnými veľmi dôkladne. Major Freiheit nedbal na starodávne obyčaje, ktoré napríklad zakazovali Štířikovi „a jeho biřicům“ s červenými šnúrami požadovať od absolventa vychádzkovú knižku a podobne, a zo dňa na deň ich zrušil. „Starý dobrý Pilby, ako len pekne na nás kašlal, ako sme tu krásne boli za vetrom,“ vraveli si a navliekali sa ráno čo ráno do mundúrov k mnohým novým povinnostiam. Nuž, Freiheit konal zo svojho hľadiska logicky –
keď videl tú partizánsku bandu, ako sa neorganizovane potĺka po Kláštore, chytil sa za hlavu a rozhodol sa spraviť z nich vojakov. A treba uznať, že mal úspech – kým boli v Kláštore, darilo sa im zachovávať aspoň zdanie prítomnosti vojska. Horšie bolo, keď sa dostali von. Tu sa ukázalo, že aj po tvrdej a vytrvalej Freiheitovej výchove zostali tým, čím boli aj predtým.
Najviac sa to prejavilo, keď niečo oslavovali. Tak bolo aj vtedy, keď Štířik zapíjal rozlúčku so slobodou a jadro ich partizánskej skupiny ho odprevádzalo na poslednej obchôdzke obľúbených putík. Vpredu kráčal kolísavým krokom „papá“ Mundegold a Štířik, z ktorých sa medzičasom stali desiatnici. Za nimi sa uberali slobodníci Fredy, Tříletý, Admirálek zvaný Moby Dick, a Maxo. Chvíľu si doberali Maxa, pripomínajúc mu príhody, kde vystupoval ako hlavný hrdina – ako vtedy, keď sťahovali ozrutný klavír na piate poschodie. Dolu fučal ako hlavná páka Maxo, hore zase Admirálek. Keď vystupovalil po posledných schodoch, robili taký hluk, že vylákali z dvier babku, ktorá zopäla ruky a ozvala sa tenkým hláskom: „Božínku, to je
ale hovado!“. Vtedy Maxo zdvihol hlavu a vysunúc bradu vpred, spýtal sa hrobovým hlasom:
„Kdo? Já?“
Vtedy ešte „vojín“ Maxo zrejme nemal o sebe najlepšiu mienku a asi aj preto si ju chodieval hojne naprávať hlavne do Bristolu. A tak aj teraz prešiel na čelo, vyrazil zo seba svoje pijanské heslo, ktoré znelo približne ako „Hučábo“ a ponoril sa do hluku krčmy. Ostatní ho nasledovali a snažili sa s ním držať krok. Bolo to ťažké a následky sa onedlho prejavili – po vystriedaní niekoľkých lokálov boli všetci okrem Maxa takí ustatí, že sa vzdali chôdze a zasadli v „dělňáku“ a dvíhali pohár za pohárom. Keď už aj Maxo začal ochabovať, povedal Štířik, že stačilo a vybral sa za vrchným s hrsťou bankoviek. Lenže v tej chvíli sa situácia skomplikovala.
Kašlinavec, ktorý mal ako obvykle „deveťáka“, keď sa niečo zomlelo, sa ďalšie podrobnosti postupne dozvedal z obvykle dobre informovaných kruhov. Vo večerných hodinách mu dozorný mestskej posádky oznámil, že zadržal značne opitých desiatnikov Mundegolda a Štířika a vyšetruje okolnosti bitky, ktorá sa strhla v „dělňáku“. V tej chvíli sa však už v kláštornej bráne objavil slobodník Méďa a vyzval Kašlinavca, aby sa išiel pozrieť dolu na REKO, že „prý tam uvidí zajímavý věci“. Kašlinavec ho po tom, čo sa práve dozvedel, nasledoval veľmi rýchlo. Dolu bolo počuť veľký krik, ktorý vydával dosť škaredo doriadený
hezoun Fredy. Fredy máchal okolo seba päsťami a nadával ostatným, že „sou svině a ne kamarádi“, lebo ho nechali úplne opitého predo dvermi „dělňáku“, kde sa do Fredyho pustilo zopár natankovaných civilistov. Maxo, ktorý býval ošetrovateľom na psychiatrii, ho usilovne pacifikoval odbornými hmatmi.
– „Tři byli, ne, čtyri byli,“ knísal sa Fredy ako opitý lastovičiak na dráte a nadával hlasom plným opovrhnutia na zbabelosť kamarátov. Mal síce dôvody si to myslieť, lenže pravda bola iná: Fredy s Tříletým vyšli von s „prašivejma civilistama“ a chceli im ukázať, čo dokáže vojak zocelený bezmála dvoma rokmi vojny. Tříletý bol však o čosi triezvejší, a keď zbadal, že súperi sú v presile, vbehol dnu, aby zavolal na pomoc ostatných. Úmysel to bol chvályhodný a funiaci „papá“ Mundegold sa už ako tank valil k dverám. Tam však stála civilná hrádza, čo ho zatlačila späť a ktorýsi z nich zavolal „lietačku“. Tá si však dávala na čas a zjavila sa až vtedy, keď zmlátený Fredy naberal kurz ku Kláštoru.
Ostatní, márne hľadajúc unikové cesty, sa ocitli tam, kde sa najmenej chceli dostať a pomaly triezveli za dverami s nápisom 00. Jedine Tříletý bol prezieravejší a hneď po zabuchutí dvier provizórneho väzenia zaliezol pod stôl, kde sedel celú hodinu bez toho, že by si ho niekto všimol. Videl však spod obrusa vcelku dobre a bezmocne sa prizeral, ako Štířik, po ňom Mundegold, Maxo a Admirálek kráčajú improvizovaným špalierom a zatriaslo ho, keď počul plesknúť dvere lietačkového Gazika. Desiatnik Štířik, obhajca vojenskej disciplíny, vtedy začal opakovať zlomeným hlasom: „Tak mám po svatbě, co sem to udělal?“
Mal však šťastie – na posádke bol milosrdný dôstojník, ktorý ich nakoniec odoslal peši do Kláštora. Prvý sa v bráne zjavil Štířik. Knísal sa a nesúvislo sa rozprával raz s pravým, a potom s ľavým Kašlinavcom, ktorý tam stál napravo s prísnym, naľavo s pobaveným výrazom a nakoniec sa odobral dolu, povediac ešte, že „Mundegoldoš se ještě stavil v Palácu…“ Ten však našťastie dorazil asi za dvadsať minút aj s Maxom a Admirálkom, no nedalo sa z nich vytiahnuť nič súvislého. Len neskôr sa Kašlinavec dozvedel, že zopár chlapíkov, ktorýchMundegold vyprovokoval, ho chytilo za ruky a nohy ako veľkého, tučného leoparda, chvíľu ho pohupovali a nakoniec ho hodili ďaleko na hromadu piesku. Tým pádom vytriezvel natoľko, že zistil, ktorým smerom leží Kláštor, natrafil cestou na Maxa s Admirálkom a spoločne sa dotrmácali do cieľa.
Všetko sa napokon po polnoci skončilo vcelku dobre a Kašlinavec nasledujúce ráno ako veľký deveťák hlásil plukovníkovi Dobříšovi ako obvykle, že „v priebehu služby sa nič zvláštneho nestalo“.
Dôsledky však predsa len boli – a dopadli na mnohých. Maxo s Admirálkom prestali na mesiac piť pivo, Mundegold dostal „důtku“, hezoun Fredy tri dni basy, no a pôvodca všetkého – Štířik, sa zase oženil.