Na zastávke
V belasom septembri,
keď ráno plné ostrých,
šikmých lúčov preväzuje oči
šoférom úzkou páskou tieňa
– čakáš: Koliesko v súkolí,
vo chvíli zastavenia.
Vtom, tesne pred tebou,
zarámovaná v okne autobusu
– tvár neuveriteľne blízkej,
prvý i posledný raz uvidenej
ženy na okamih ožije.
(Nič nepovieš – tvoj verš
je zahladená stopa po vlne.
A ponad rieku pamäti sa klenie
odrazu príliš tenký ľad,
než aby po ňom
prebehla báseň:
Od sveta k tebe,
od teba späť.)
Kým čakáš náznak,
tichú odpoveď:
Skrčená harmonika dverí,
zdĺhavo vydýchnuc,
popraví z dvoch strán
tú chvíľu.
A v očiach zostane ti
hladká a chladná dlažba,
pod ktorou, celkom na dne trvá
akési teplo minulého leta.
Presne jak v tvojom srdci.
Celá debata | RSS tejto debaty