Príchod do Kláštora
Povolávací rozkaz mi prišiel, ako to už býva, vo veľmi nevhodnom čase. Štátnice, skúšky, škola a študentský život – to všetko bolo preč, aj v robote som si už zvykal. Vysokoškolské ideály boli ešte živé a v úvode absolventskej vojny mi dosť strpčovali život. Našťastie za pár týždňov, po období prekonanom pod heslom „Hurá na to!“, poučený na vlastnej koži a zasvätený už lepšie do železných zákonov Zeleného boha, som zistil, že sa mením na kohosi iného, ako som býval. S úžasom som si uvedomil, že ten, kto pohybuje zeleným súknom, ktoré ho obopína, už nie som ja, ale Kašlinavec. Slobodník, desiatnik, a nakoniec čatár absolvent
Kašlinavec.
*****************
Kašlinavec si dlho spomínal na to, ako sa mu ťažko nastupovalo do rýchlika na bratislavskej Hlavnej stanici, kam ho odprevadila jeho nastávajúca, aj na to, aké dlhé mu pripadalo to krátke cestovanie na Moravu. No i to sa skončilo, a on vyšiel s malým kufríkom zo železničnej stanice kdesi za Přerovom. Stavil sa v hostinci zvanom Bristol, odkiaľ ho po poslednom civilnom pive už nasmerovali ku kopcu, kde stál Kláštor podobajúci sa opevnenému hradisku, v ktorom bola vojenská nemocnica. Zvonka vyzeral Kláštor na spadnutie, ale ukázalo sa, že znútra je celkom pekne zariadený.
Na bráne ho privítal „hezoun“ Fredy, ktorý mal práve malého „deveťáka“ slovami: „Hele, nemáš žváro?“ a keď mu dal BT-čku, pokračoval Fredy: „Ty vole, máš pěknej zapalovač, nevyměníš? – A jó, novej absík, tak to tady budeme rok válčit spolu“.
O chvíľu prišiel malý blonďák v okuliaroch, ktorého mal onedlho nahradiť Křídloň, ktorý v tom čase rovnal komínky, pochodoval po buzerplaci a mával rukami a nohami na rozcvičkách a rajónoch kdesi na prijímači u bojových jednotiek. Potom sa tesne pred úderom dvanástej zjavil v Kláštornej bráne odmeraný mladý muž vyššej štíhlej postavy, s germánsky znejúcim menom, vystupovaním i očami – budúci hladoš Žofinka. Meno získal ako Indián, sám si ho vybojoval neskrotným apetítom.
K osvieteniu došlo neskôr, keď sa ho raz Křídloň spýtal: „Jak je to možné, že já jsem teprve v polovině rohlíka a ty už balíš příbor?“, pričom poukazoval na jeho chudosť a čudoval sa kam sa to v ňom všetko podeje. Dotazovaný mal dobrú náladu, jednak z pár pohárikov, čo bola viditeľná príčina, a jednak z neviditeľnej príčiny, čo bola akási Šárka, o ktorej sme vtedy moc nevedeli a tak sme trúsili poznámky: „Aká Šárka, čo za Šárka? To tě tak vyssává, že musíš jíst taková kvanta?“. Na čo tento germánsky pôsobiaci muž odvetil: „To dělá moje oblíbená tasemnice Žofinka, ta zmůže všechno!“.
Napokon sa ich ujal toho času desiatnik absolvent Pipeta v bielom plášti, ktorý si naširoko vykračoval, ťapkajúc v pohodlných šľapkách po chodbe. Natrafil na nich ako stoja pod tučnými sochami v priechode a nevedia, kam sa obrátiť. Tak sa pristavil, povedal, aby ho nasledovali
a rozprávajúc im nadšene o dobrej vojne „v Kláštere na kopečku“, ich viedol po schodoch dolu z hlavnej budovy na pristavaný pavilón.
Odomkol dvere do velikánskej izby a tam im hrdo ukázal, čo všetko budú mať celý rok k dispozícii: v strede izby stôl a stoličky, postele s drôtenými sitami a matracmi, nočné stolíky, malý televízor a tranzistorové rádio. Ocenili to až neskôr.
Potom sa rozžiarený Pipeta tanečným krokom, ktorý ostro kontrastoval s nedbalým ťapkaním po chodbe, preniesol k sústave baniek, fliaš, lievikov a hadíc. Jednu z fliaš postavil na stôl a na uvítanie ich ponúkol ostrou pálenkou vlastnej výroby. Plávali v nej akési bobule, driapala v krku a hriala v žalúdku. A potom si sadli každý na svoju ešte prázdnu posteľ, pozerali sa na zelené steny okolo, na zamrežované okná a úryvkovite sa rozprávali, každý plný svojich vlastných spomienok a obáv z budúcnosti.
Zakrátko ich Pipeta odviedol do skladu a oni si vyskúšali zelené mundúry a pobrali všetky vojakovi potrebné veci od topánok až po čapicu. Doniesli si to k veľkým bielym skriniam na chodbe a začali skladať. Jednoznačne najlepší bol v tomto ohľade Žofinka. Košele skladal
priam s matematickou presnosťou, vreckovkám, uterákom a ponožkám určoval miesta, o ktorých bolo isté, že sa tam budú zjavovať, miznúť a znovu zjavovať ako zelené vlny sínusoidy v magickom oku osciloskopu. Kašlinavec, v tomto smere jeho protipól, ho usilovne napodobňoval, a treba uznať, že sa snažil a potil od námahy. Lenže vlny jeho košieľ, vreckoviek, uterákov a ponožiek pripomínali stále viac pohyblivé a nevypočítateľné vlnenie mora na pobreží pred búrkou. Skrátka a dobre – život pre vedy tak rôznorodé ich sformoval do podôb, ktoré ešte zvýraznili ich vrodené sklony. Prvý bol kybernetikom a sťažoval sa v ďalších dňoch druhému, ktorý bol psychológom, že tu nebude využitý, lebo sa dostal do kancelárie. Chýbali mu programy a počítače, o ktorých zčasu načas, aj keď čoraz redšie, rozprával, smutne spomínajúc. Avšak predvídavosť a logické myslenie ho pri priamej konfrontácii s absolventskou vojnou predurčovali na celkom iné veci, ako na neustále trúchlenie nad tým, že „všechno závisí pouze na poločasu rozpadu paměti“.
Metódy, ktoré Žofinka používal na riešenie problémov boli precízne, zásady pevné a nič z toho sa čo do formy po celý čas jeho pobytu v Kláštore nezmenilo, aj keď obsah predsa len určité zmeny „doznal“. Kašlinavec bol jeho presnosťou a vyrovnanosťou spočiatku zarazený, a občas aj sklamaný, napríklad ako keď navrhol svoj prvý veľký praktický plán. Stál pred bielou skriňou, v ktorej viseli vešiaky zdedené po minulých absolventoch. Prítomných vešiakov i budúcich kabátov bolo mnoho a Kašlinavec hneď zbadal šancu pre svoj organizátorský talent. Skonštatoval, že je tu niekoľko druhov vešiakov a je nutné vešiaky rozdeliť na ľavé, pravé a stredné, pretože kabáty sú zelené a čo do farby sa nedajú rozoznať. Každý bude mať jednu pozíciu a jeden druh vešiakov, naučí sa to, a keď sa náhodou pomýli, zistí to hneď, pretože ten krátky z absolventov si môže v prípade omylu obliecť výlučne dlhý alebo široký kabát, ten dlhý
jedine krátky alebo široký, no a ten široký zase len dlhý alebo krátky. – „A to sa hneď spozná,“ dodal hlasom, chvejúcim sa objaviteľskou vášňou a túhou po uznaní. Na to Žofinka, ten skeptický mladý muž, prehlásil: „A nebylo by jednodušší se na ty věšáky podepsat?“ Kašlinavec sa nenávistne pozrel, a aj keď musel uznať praktické výhody Žofinkovho riešenia, jeho potreba žiť plným, zložitým a dramatickým spôsobom života bola hlboko frustrovaná.
Kašlinavec bol prvé dni na vojne dosť vykoľajený a vyplašený. Nevedel si zvyknúť. Nových ľudí bolo veľa, sotva ich poznal, no zdravil predpisovo a snažil sa robiť všetko, čo od neho žiadali, ba aj čosi naviac. To mu Pipeta začal pomaly vyčítať a vysvetľovať zásady, ktorých keby sa bol držal, mohol sa vyhnúť viacerým veciam, ktoré ho čakali. Pipeta bol skúsenejší a vedel, že prvá vec, ktorá sa neopláca, je ukázať šéfovi, že vieš robiť. Neodporúčal tiež dráždiť mužov hore zistením, že ich podriadení majú viac filipa než oni sami, a ešte čakať, že to uznanlivo ocenia. Lenže Kašlinavec bol začiatočník, začal všeličo vymýšľať a pustil sa do práce pod heslom „Hurá na to, zreformujem čo sa len bude dať!“ Nad sebou mal majora Rozmarýna, ktorý sa spod krátkeho účesu sladko usmieval a vravel, lákajúc Kašlinavca do sietí:
– „Můžete tady dělat pro nás, a třeba i pro sebe, překládat co určím a neomezovat své výzkumné plány!“ Neskôr sa ukázalo, čo Rozmarýn pod priateľským nánosom v skutočnosti skrýva a čo Kašlinavec v návale mladíckeho pracovného zápalu prehliadol. Ale to už bolo neskoro.
Keď boli tri dni na vojne, povedal večer Pipeta, že malý blonďák v okuliaroch bude prevelený k útvaru. Ten to prijal stoicky, s výrokom: „Tož, já si tedy vojnu užiju…“ Na štvrtý deň ráno sa zjavil na izbe vojak absolvent strednej postavy, širokých ramien a chlapčenského výzoru – Křídloň. Prišiel v bundokošeli a absolventské koľajničky na výložkách mu smutne viseli natlačené na seba, pretože bol vojak absolvent, nemal ešte prísahu a tým ani slobodnícku hodnosť. Kašlinavec sedel na posteli, díval sa na neho s nedôverou prameniacou z nepríjemnej predstavy, že mohol byť odvelený on sám a Křídloň rozprával, že „dělá pracovní psychologii, která ho ani tak moc nezajímá, pak že hraje v lize házenou, má doma tříletýho kluka a je vůbec rád, že je tady, protože tam to bylo fakt blbý…“
Dni išli jeden za druhým a Kašlinavec vymýšľal, čo všetko tu možno spraviť, ako naložiť s toľkým časom pred sebou. Napríklad učiť sa niekoľko cudzích rečí zároveň, prekladať, robiť zaujímavé výskumy a mal ešte ďalšie predstavy podobného typu. Po svojom prvom opušťáku si doniesol príručku jogy a karate, ako aj struny na cvičenie a zakrátko, ako sa vyjadril Žofinka, bol aj dobrým športovcom – teoretikom, ktorý ostatných lákal k cvičeniu, hoci samému mu v pohodlí Kláštora postupne ubúdali sily a počet naťahovaných strún zo dňa na deň klesal.
Pipeta sa iba usmieval a nechával ho v tom, keď videl, že jeho varovné slová akosi nepadajú na úrodnú pôdu. Ani bývalý absolvent, zvaný Lenivý Keťas, čo rok slúžil na Kašlinavcovom mieste, ho nedokázal odvrátiť od cesty vedúcej ku krutému vytriezveniu. Lenivý Keťas radil pri prekladaní používať metódy, spočívajúce v tom, že k cudzojazyčnej knihe si vyhľadal približne rovnaký slovenský korelát, pracne ho preložil do češtiny a odovzdal ho s úsmevom Rozmarýnovi, ktorý vždy povedal: „Děkuji vám“ – a aj tak nikdy nič nezbadal kvôli „rečovej bariére“. Keťas mal aj iné pozoruhodné zlepšováky, no Kašlinavec sa nedal zastaviť, pretože potreboval dostať zo seba začiatočnícky elán.
Celá debata | RSS tejto debaty